Na konci septembra

Na údolí v rozkvitku záhradné kvieťa.

i pred okny ešte sa zelená brest;

lež vidíš-li posla hen zimného sveta?

Hôr na štíty sneh sa už sponáhľal sniest

Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie,

aj skvitá v ňom jar ešte veškerých krás;

však, ajhľa, už sivejú vlasy mi tmavé,

mi hlavu už ožihol zlej zimy mráz.

Kvet opŕchne, uniká život ni tôňa...

Poď, ženuška, na klin môj hopkaj si, hop!

Čo hlávku včul schýlilas’ do môjho lona,

či zajtra, ach, nesklesneš na môj už hrob?

Och, reč: jestli umriem prv, s nárkom či telo

mi pokrovom zastrieš? a zdolá-li zmiasť

raz láska ťa iného mládenca, smelo

že opustíš preň môjho priezviska vlasť?

Ak vdovský raz odhodíš závoj, jak prápor

by čierny ho poves mi v náhrobný kríž:

ja vyjdem poň, mohyly odomknúc zápor,

tak v polnoc, a so sebou vezmem ho v skrýš,

ním utrieť si slzy, tak bez zvláštnej biedy

žes’ zabudla druha, i bolestný šrám

si obviazať srdca, čo ešte i vtedy

ťa miluje, miluje večne i tam!