Na údolí v rozkvitku záhradné kvieťa.

Opadne kvet, život odpádi a niet ho...

i pred okny ešte sa zelená brest;

Sem poď, žienka moj a, sem mne v lono, hľa!

lež vidíš-li posla hen zimného sveta?

Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou,

Hôr na štíty sneh sa už sponáhľal sniest

neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?

Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie,

Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami

aj skvitá v ňom jar ešte veškerých krás;

smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho?

však, ajhľa, už sivejú vlasy mi tmavé,

A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi

mi hlavu už ožihol zlej zimy mráz.

tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?

Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov

Kvet opŕchne, uniká život ni tôňa...

potom zaves ho jak prápor smútočný:

Poď, ženuška, na klin môj hopkaj si, hop!

zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou

Čo hlávku včul schýlilas’ do môjho lona,

a si odnesiem ho ta do hrobu tmy,

či zajtra, ach, nesklesneš na môj už hrob?

stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej

Och, reč: jestli umriem prv, s nárkom či telo

na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,

mi pokrovom zastrieš? a zdolá-li zmiasť

a obviazať srdce poranené, choré,

raz láska ťa iného mládenca, smelo

čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!

že opustíš preň môjho priezviska vlasť?

Ak vdovský raz odhodíš závoj, jak prápor

by čierny ho poves mi v náhrobný kríž:

ja vyjdem poň, mohyly odomknúc zápor,

tak v polnoc, a so sebou vezmem ho v skrýš,

ním utrieť si slzy, tak bez zvláštnej biedy

žes’ zabudla druha, i bolestný šrám

si obviazať srdca, čo ešte i vtedy

ťa miluje, miluje večne i tam!