Koncom septembra

Opadne kvet, život odpádi a niet ho...

Sem poď, žienka moj a, sem mne v lono, hľa!

Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou,

neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?

Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami

smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho?

A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi

tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?

Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov

potom zaves ho jak prápor smútočný:

zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou

a si odnesiem ho ta do hrobu tmy,

stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej

na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,

a obviazať srdce poranené, choré,

čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!