Opadne kvet, život odpádi a niet ho...

Na údolí v rozkvitku záhradné kvieťa.

Sem poď, žienka moj a, sem mne v lono, hľa!

i pred okny ešte sa zelená brest;

Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou,

lež vidíš-li posla hen zimného sveta?

neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?

Hôr na štíty sneh sa už sponáhľal sniest

Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami

Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie,

smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho?

aj skvitá v ňom jar ešte veškerých krás;

A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi

však, ajhľa, už sivejú vlasy mi tmavé,

tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?

mi hlavu už ožihol zlej zimy mráz.

Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov

potom zaves ho jak prápor smútočný:

Kvet opŕchne, uniká život ni tôňa...

zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou

Poď, ženuška, na klin môj hopkaj si, hop!

a si odnesiem ho ta do hrobu tmy,

Čo hlávku včul schýlilas’ do môjho lona,

stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej

či zajtra, ach, nesklesneš na môj už hrob?

na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,

Och, reč: jestli umriem prv, s nárkom či telo

a obviazať srdce poranené, choré,

mi pokrovom zastrieš? a zdolá-li zmiasť

čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!

raz láska ťa iného mládenca, smelo

že opustíš preň môjho priezviska vlasť?

Ak vdovský raz odhodíš závoj, jak prápor

by čierny ho poves mi v náhrobný kríž:

ja vyjdem poň, mohyly odomknúc zápor,

tak v polnoc, a so sebou vezmem ho v skrýš,

ním utrieť si slzy, tak bez zvláštnej biedy

žes’ zabudla druha, i bolestný šrám

si obviazať srdca, čo ešte i vtedy

ťa miluje, miluje večne i tam!