Večerná otázka

Keď večer, tá hebko haliaca

čierna, zamatová prikrývka,

ktorú obrovská dojka prestrie,

obávanú zem pomaly zakryje

opatrne tak, že každé steblo trávy

pod jej rúškom vzpriamene stojí

a lupene kvetov vrásky nedostanú

a na dvojitom krídle pestrého motýľa

dúhovitú gliedu nestrácajú

a v tôni tohto závoja, ľahkého, hladkého,

zamatového rúška tak odpočívajú,

že to rúško za ťarchu ani nepociťujú:

vtedy kdekoľvek po svete túlaj sa,

bo doma v hnedej, smutnej izbe posaď sa,

bo v kaviarni zízavo striehni,

ako v rade zažnú plyn svetla dní;

bo ustato, so psom, na úbočí

cez lístie obzeraj si Mesiac lenivý;

bo na ceste, ktorú prach zahalil,

ospalo hnať sa môže tvoj kočiš prispatý;

bo na knísavej dlažbe korábu

maj závraty, bo na pohovke vlaku;

bo blúdiac po cudzom meste

zastav sa na rohu lenivo udivene

nad dlhým vláknom ulíc vzdialených,

nad dvojitou traťou plameňov uličných;

alebo zrovna vo vodnom meste, v Rive

kde matné opálové zrkadlo plameň drobí,

do ďalekej minulosti dumaj túžbou po návrate,

ktorej pamiatka ta sladko mučí,

do éry minulej, ktorá ako kúzelná

obličaj lámp už žije, ale aj pominula,

ktorej spomienka, večne vrelá

i ťarchavá, ba aj pokladom sa stala:

ťarchavú hlavu tam od pamäti

rmútiť môžeš mramorovej zemi:

a keď v rozkoši, v samej kráse šliapeš

zbabelo predsa len na to myslieť budeš:

čomu slúži tá toľká krása?

predsa na to myslieť budeš osirelý:

čomu ten večer, koberec okrídlený?

čomu ten mramor strakatý, tá voda hodvábna?

prečo lístie a prečo pahorky

a more, do ktorého rozsievač nič nezasadí?

čomu ten jarok, čomu tie odlivy

a oblaky, tie chmúrne Danaida-devy

a deň, tento sizyfoský kameň žeravý?

prečo časy minulé, prečo spomienky?

prečo lampy a prečo luny?

prečo čas nikdy nekončiaci?

alebo za príklad steblo trávy zober si:

tráva prečo rastie, keď raz zoschne si?

prečo zoschne, keď sa znova obrodí?