Keď večer, tá hebko haliaca
Midőn az est, e lágyan takaró
čierna, zamatová prikrývka,
fekete, síma bársonytakaró,
ktorú obrovská dojka prestrie,
melyet terít egy óriási dajka,
obávanú zem pomaly zakryje
a féltett földet lassan eltakarja
opatrne tak, že každé steblo trávy
s oly óvatosan, hogy minden füszál
pod jej rúškom vzpriamene stojí
lágy leple alatt egyenessen áll
a lupene kvetov vrásky nedostanú
és nem kap a virágok szirma ráncot
a na dvojitom krídle pestrého motýľa
s a hímes lepke kényes, dupla szárnyán
dúhovitú gliedu nestrácajú
nem sérti a szivárványos zománcot
a v tôni tohto závoja, ľahkého, hladkého,
és ugy pihennek e lepelnek árnyán,
zamatového rúška tak odpočívajú,
e könnyü, síma, bársonyos lepelnek,
že to rúško za ťarchu ani nepociťujú:
hogy nem is érzik e lepelt tehernek:
vtedy kdekoľvek po svete túlaj sa,
olyankor bárhol járj a nagyvilágban
bo doma v hnedej, smutnej izbe posaď sa,
vagy otthon ülhetsz barna, bús szobádban,
bo v kaviarni zízavo striehni,
vagy kávéházban bámészan vigyázd,
ako v rade zažnú plyn svetla dní;
hogy gyujtják sorban a napfényü gázt;
bo ustato, so psom, na úbočí
vagy fáradtan, domb oldalán, ebeddel
cez lístie obzeraj si Mesiac lenivý;
nézzed a lombon át a lusta holdat;
bo na ceste, ktorú prach zahalil,
vagy országuton, melyet por lepett el,
ospalo hnať sa môže tvoj kočiš prispatý;
álmos kocsisod bóbiskolva hajthat;
bo na knísavej dlažbe korábu
vagy a hajónak ingó padlatán
maj závraty, bo na pohovke vlaku;
szédülj, vagy a vonatnak pamlagán;
bo blúdiac po cudzom meste
vagy idegen várost bolygván keresztül
zastav sa na rohu lenivo udivene
állj meg a sarkokon csodálni restül
nad dlhým vláknom ulíc vzdialených,
a távol utcák hosszú fonalát,
nad dvojitou traťou plameňov uličných;
az utcalángok kettős vonalát;
alebo zrovna vo vodnom meste, v Rive
vagy épp a vízi városban, a Riván,
kde matné opálové zrkadlo plameň drobí,
hol lángot apróz matt opáltükör,
do ďalekej minulosti dumaj túžbou po návrate,
merengj a messze multba visszaríván,
ktorej pamiatka ta sladko mučí,
melynek emléke édesen gyötör,
do éry minulej, ktorá ako kúzelná
elmúlt korodba, mely miként a bűvös
obličaj lámp už žije, ale aj pominula,
lámpának képe van is már, de nincs is,
ktorej spomienka, večne vrelá
melynek emléke sohse lehet hűvös,
i ťarchavá, ba aj pokladom sa stala:
melynek emléke teher is, de kincs is:
ťarchavú hlavu tam od pamäti
ott emlékektől terhes fejedet
rmútiť môžeš mramorovej zemi:
a márványföldnek elcsüggesztheted:
a keď v rozkoši, v samej kráse šliapeš
csupa szépség közt és gyönyörben járván
zbabelo predsa len na to myslieť budeš:
mégis csak arra fogsz gondolni gyáván:
čomu slúži tá toľká krása?
ez a sok szépség mind mire való?
predsa na to myslieť budeš osirelý:
mégis csak arra fogsz gondolni árván:
čomu ten večer, koberec okrídlený?
minek a selymes víz, a tarka márvány?
čomu ten mramor strakatý, tá voda hodvábna?
minek az est, e szárnyas takaró?
prečo lístie a prečo pahorky
miért a dombok és miért a lombok
a more, do ktorého rozsievač nič nezasadí?
s a tenger, melybe nem vet magvető?
čomu ten jarok, čomu tie odlivy
minek az árok, minek az apályok
a oblaky, tie chmúrne Danaida-devy
s a felhők, e bús Danaida-lányok
a deň, tento sizyfoský kameň žeravý?
s a nap, ez égő szizifuszi kő?
prečo časy minulé, prečo spomienky?
miért az emlékek, miért a multak?
prečo lampy a prečo luny?
miért a lámpák és miért a holdak?
prečo čas nikdy nekončiaci?
miért a végét nem lelő idő?
alebo za príklad steblo trávy zober si:
vagy vedd példának a piciny füszálat:
tráva prečo rastie, keď raz zoschne si?
miért nő a fű, hogyha majd leszárad?
prečo zoschne, keď sa znova obrodí?
miért szárad le, hogyha újra nő?