Pán Pavel Pató

Dom je skoro na spadnutie,

šúpe sa už vakovka,

a vietor vždy s kusom šindľa,

bohviekde sa potĺka;

opravme to, bo dnes-zajtra

cez pôjd vstúpi slnko-hosť.

Odsekne pán Pató na to:

„Eh, nehorí, času dosť!“

Spustla záhrada, no krásne

oráčina prekvitá,

slepý mak sa na nej rodí,

celá je ním pokrytá.

Kdeže hlivie toľký bíreš?

Pluh si nevie povinnosť?

Odsekne pán Pató na to:

„Eh, nehorí, času dosť!“

Mentieka a nohavice,

všetko v stave takom zlom,

že by boli ledva súce

na sieť proti komárom;

súkno máme, krajčír príde,

ušiť, to je maličkosť...

Odsekne pán Pató na to:

„Eh, nehorí, času dosť!“

Tak svoj život preživorí;

aj keď mnoho-premnoho

zdedil bol po otcoch svojich,

nemá nikdy ničoho.

Ale to nie jeho chyba;

tu je vinou maďarskosť.

Veď je heslom v jeho vlasti:

„Eh, nehorí, času dosť!“