Noc na predmestí

Tíš, – vstala ťarbavo a hľa,

začína kefa rajbanie;

nad ňou kus steny premýšľa,

či spadnúť dole a či nie.

Noc v olejnatých handrách kráča

a vzdychnúc, síde s oblohy,

kraj mesta dá si pod nohy.

Potom sa cez námestie stáča

s lampášom, čo má od mesiaca.

Stoja jak ruiny

fabriky a ich komíny,

no kým noc vonku vzdychá,

v nich hustne ešte masívnejšia tma,

podstavec ticha.

A cez obloky tkáčovní

v snopoch svetla steká

luna mäkká,

jej jagavý lúč strieborný

jak vlákno prúdi cez brdá

a pokým stojí robota,

do rána tkajú stroje hundravé

tkáčkam ich sníčky splývavé.

A obďaleč zas k stínu stín,

jak klenbovitý cintorín:

skrutkáreň, železiareň, cementáreň.

Tajnosť chmúrneho zmŕtvychvstana

závody tieto strážia v sne.

Kás‘ mačka kutre na ohrade

a nočný vartáš z povery

hneď v svetlonosa uverí, -

dynamá ako chrobáci

chladno sa lesknú v rade.

Zapískal rušeň.

V hustnúcom šere vlaha pláva,

Spadnuté lístie ohmatáva

a prach na ceste

obťažkáva.

Tu strážnik kročí na chodník,

Tu hundrajúci robotník.

A, roznášajúc letáky,

prebehne tu-tam

súdruh nejaký.

Pred seba ňuchá ako pes

a ako mačka vetrí dozadu,

vyhýbajúc sa lampám,

čo na ceste si staly do radu.

Kazí sa svetlo v ústach krčmy,

mláku dávi jej okien pár;

lampa dnu bliká mdlými lúčmi,

pod ňou nádenník samotár.

Drieme si krčmár, nemá práce,

chrup cerí k stene, chrápal by,

žiaľ skypel mu hor’ schodmi, plače.

Revolúciu velebí.

Pleskotajúce vody stuhly

jak vychladnutý kov.

Vietor jak bludné psisko chodí,

jazyk mu visí, strebe vody

z barín i jarčekov.

Slamníky ako plte nemo

po prúde noci plávajú –

skladište loď je uviaznutá,

slieváreň ponton železný,

a slievač nad kadlubom sní,

dieťatko si v ňom uliať húta.

Vlhké je všetko, ťažké všetko.

Bedárskych krajín mapy tu

maľuje pleseň svojou štetkou.

A tamto v pustých lučinách

handry na biednych travinách

a papier. Šuští! Ani hnúť,

darmo sa vypína...

Slizké tvoje vetry sa podobajú

špinavým plachtám, čo tu vlajú,

ó noc!

Na nebi visíš ako na niti

vetchý perkál a ako na žití

smútok, ó noc!

Noc chudobných! Mne uhlím buď,

rozfakli sa cez moju hruď,

železnú rudu vo mne tav,

z nej nákovu mi v srdci sprav,

kladivo, čo vie ukuť raz-dva

kĺzavú čepeľ pre víťazstvá,

ó noc!

Vážna je noc, ťažké jej tmy.

Ja už tiež, bratia, spal by som.

Každý chráň dušu pred trudmi.

Každý chráň telo pred plazom.