Čím pomenovať ťa...

Čím pomenovať ťa,

keď o súmraku zádumy

na tvojich oči krásnych večernicu

s obdivom hladia moje oči,

jak zrelý by ju teraz prvýkrát...

na hviezdu tú,

jejž každý pablesk

je lásky potokom,

čo do duše mi vteká mora —

čím mám ťa menovať?

Čím pomenovať ťa,

keď na mňa letkom zašleš

vše pozor svoj

tú krotkú holubičku,

jejž každé pieratko

je olivovou vetvou pokoja,

a ktor’ho dotyk je tak dobrý,

bo nežnejší je od hodvábu

i od vankúša kolísky —

čím mám ťa menovať?

Čím pomenovať ťa,

keď rozzvučia sa tvoje hlasy,

tie hlasy, ktoré nech by počuly

tak suché stromy v zime,

ver’ vyhnaly by ihneď ratolesti

v tom domnení,

že tu je jaro už,

ten spasiteľ ich dávno čakaný,

bo vyspevuje sláviček —

Čím mám ťa menovať ?

Čím pomenovať ťa,

keď k ústam sa mi primkne

úst tvojich žhavý kameň rubínový,

a v ohni bozku duše sa nám stopia,

jak za úsvitu splynú deň i noc,

a zpred očí mi zmizne svet,

čas zmizne zpredo mňa,

a tajomných spás svojich súhrnom

ma zaplaví až večnosť —

čim mám ťa menovať?

Čím pomenovať ťa?

Ty blaha môjho sladká mati,

do neba vtrhlej obraznosti

ty víla-dcéra,

najodvážnejšie moje nádeje

zahanbujúca skvúca skutočnosť,

ty duše mojej jediný,

no nad jeden svet drahší poklade,

premilá moja mlado-žienka krásna,

čím mám ťa menovať?