Básnici XIX. stoletia

Ľahkomyseľne drnkať prsty

nech strún sa nikto netýka!

Kto lýru berie dnes do hrsti,

velikú prácu podniká.

Ak nevieš iné, odhúsf leda

radostný-bôľny pocit svoj:

nies’ svetu potrebný, a teda

ta s drevom svätým na pokoj!

Na púšti blúdime, jak s ľudom

raz blúdil Mojžiš ťažením,

a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,

za stĺpom stúpal plamenným.

Za novších čias Boh takýmito

stlpami určil poetov,

v kraj Kanaánu aby títo

ľud viedli, zvaný svojefou.

Nuž, kto je básnik, napred všetci,

cez oheň-vodu s ľudom v pút!

Buď prekliaty, kto šmarí veci

ľudovej prápor; kliaty buď,

kto z chabosti či z lieni — hmoty

rab — zaostane: opodiaľ,

kým ľud sa morí, trudí, potí.

by vo tôni si spočíval!

Sú proroci, tí s ciachou falše,

rozhlasujúci klebetu:

vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,

bo zasľúbenia zem je tu?

Lož, nestydatá lož, juž snadne

broj miliónov povalí,

čo v úpeku dňa, hladne-smädne

živoria, naskrz zúfalí.

Až raz tak z hoja koša každý

si bude môcť brať jednako,

keď k stolu práva raz si navždy

prisadnú všetci rovnako;

keď slnce ducha zjasá-splesá

v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:

len vtedy Iza riecť: zastavme sa,

bo. áno, tu je Kanaán!

A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ

bor, Človeče, sa, nespočiň. —

Snáď život, hoc nám sily podťal

v tom, pláce nedá nám; no v klin

ked smrti sklesneme sťa družke,

zrak pod jej bozkom zavreme,

a na vencoch nás, na poduške

z hodvábu spustí do zeme.