Ľahkomyseľne drnkať prsty

Nek se niko ne pothvata ludo,

nech strún sa nikto netýka!

Lakoumno ovih struna sveti΄;

Kto lýru berie dnes do hrsti,

Grdan teret svako prima na se

velikú prácu podniká.

Koji misli pevat započeti.

Ak nevieš iné, odhúsf leda

Ako ne znaš ništa drugo kaz΄ti

radostný-bôľny pocit svoj:

Nego radost i bol srca svog,

nies’ svetu potrebný, a teda

Nisi nmuždan ni rodu ni svetu,

ta s drevom svätým na pokoj!

Kidaj žice – oprostiće Bog.

Na púšti blúdime, jak s ľudom

Mi bludimo po pustinji grdnoj

raz blúdil Mojžiš ťažením,

Ko Mojsije u vremena ljuta,

a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,

Bog mu dade stub od ognja živa

za stĺpom stúpal plamenným.

Da mu narod sasvim ne zaluta.

Za novších čias Boh takýmito

Takve stube, takav oganj živi

stlpami určil poetov,

Šalje nebo i današnji dan –

v kraj Kanaánu aby títo

Za pesnici danas ide narod,

ľud viedli, zvaný svojefou.

Ide narod u svoj Kanaan.

Nuž, kto je básnik, napred všetci,

Napred, dakle, ko ima glasa,

cez oheň-vodu s ľudom v pút!

Napred s rodom, vi sveti junaci.

Buď prekliaty, kto šmarí veci

Proklet bio ko se boji muka!

ľudovej prápor; kliaty buď,

Proklet bio ko zastavu baci!

kto z chabosti či z lieni — hmoty

Ko zastane, kom srce zastrepi,

rab — zaostane: opodiaľ,

Nek ga bije i kletve i sram –

kým ľud sa morí, trudí, potí.

Koji gledeć gde se narod bori

by vo tôni si spočíval!

Odmara se u zahlađu sam.

Sú proroci, tí s ciachou falše,

Ima danas i lažnih proroka

rozhlasujúci klebetu:

Što su usklik do neba digli,

vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,

Koji vele da smo već na meti,

bo zasľúbenia zem je tu?

Da smo u zemlju obećanu stigli.

Lož, nestydatá lož, juž snadne

Lažu, lažu, gadno lažu, podlo –

broj miliónov povalí,

Nit im može verovati svet

čo v úpeku dňa, hladne-smädne

Koj΄ i danas, gladan, žedan zebe,

živoria, naskrz zúfalí.

Noseć trnov na temenu splet.

Až raz tak z hoja koša každý

Istom onda kad obilje prospe

si bude môcť brať jednako,

Svakom svoje potpuno i ravno,

keď k stolu práva raz si navždy

Kad za stolom prava i slobode

prisadnú všetci rovnako;

Svi budemo gostili se  slavno,

keď slnce ducha zjasá-splesá

Kad kroz svaki prozor sunce sine

v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:

Kazujući da je duha dan:

len vtedy Iza riecť: zastavme sa,

Onda istom reci da si stigo –

bo. áno, tu je Kanaán!

Tu je meta, Tu je Kanaan.

A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ

Ali donde odmaranja nema,

bor, Človeče, sa, nespočiň. —

Borba, teret neka znoji ljude,

Snáď život, hoc nám sily podťal

A život nam možda neće dati,

v tom, pláce nedá nám; no v klin

Ništa dati za goleme trude!

ked smrti sklesneme sťa družke,

Al΄ u smrti nagrade će biti,

zrak pod jej bozkom zavreme,

Tihe suze nakititi grob; ¾

a na vencoch nás, na poduške

tad nek peva što kom srce žudi,

z hodvábu spustí do zeme.

Onda može kad ne bude rob.