Ľahkomyseľne drnkať prsty
Ne fogjon senki könnyelműen
nech strún sa nikto netýka!
A húrok pengetésihez!
Kto lýru berie dnes do hrsti,
Nagy munkát vállal az magára,
velikú prácu podniká.
Ki most kezébe lantot vesz.
Ak nevieš iné, odhúsf leda
Ha nem tudsz mást, mint eldalolni
radostný-bôľny pocit svoj:
Saját fájdalmad s örömed:
nies’ svetu potrebný, a teda
Nincs rád szüksége a világnak,
ta s drevom svätým na pokoj!
S azért a szent fát félretedd.
Na púšti blúdime, jak s ľudom
Pusztában bujdosunk, mint hajdan
raz blúdil Mojžiš ťažením,
Népével Mózes bujdosott,
a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,
S követte, melyet isten külde
za stĺpom stúpal plamenným.
Vezérül, a lángoszlopot.
Za novších čias Boh takýmito
Ujabb időkben isten ilyen
stlpami určil poetov,
Lángoszlopoknak rendelé
v kraj Kanaánu aby títo
A költőket, hogy ők vezessék
ľud viedli, zvaný svojefou.
A népet Kánaán felé.
Nuž, kto je básnik, napred všetci,
Előre hát mind, aki költő,
cez oheň-vodu s ľudom v pút!
A néppel tűzön-vízen át!
Buď prekliaty, kto šmarí veci
Átok reá, ki elhajítja
ľudovej prápor; kliaty buď,
Kezéből a nép zászlaját.
kto z chabosti či z lieni — hmoty
Átok reá, ki gyávaságból
rab — zaostane: opodiaľ,
Vagy lomhaságból elmarad,
kým ľud sa morí, trudí, potí.
Hogy, míg a nép küzd, fárad, izzad,
by vo tôni si spočíval!
Pihenjen ő árnyék alatt!
Sú proroci, tí s ciachou falše,
Vannak hamis próféták, akik
rozhlasujúci klebetu:
Azt hirdetik nagy gonoszan,
vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,
Hogy már megállhatunk, mert itten
bo zasľúbenia zem je tu?
Az ígéretnek földe van.
Lož, nestydatá lož, juž snadne
Hazugság, szemtelen hazugság,
broj miliónov povalí,
Mit milliók cáfolnak meg,
čo v úpeku dňa, hladne-smädne
Kik nap hevében, éhen-szomjan,
živoria, naskrz zúfalí.
Kétségbeesve tengenek.
Až raz tak z hoja koša každý
Ha majd a bőség kosarából
si bude môcť brať jednako,
Mindenki egyaránt vehet,
keď k stolu práva raz si navždy
Ha majd a jognak asztalánál
prisadnú všetci rovnako;
Mind egyaránt foglal helyet,
keď slnce ducha zjasá-splesá
Ha majd a szellem napvilága
v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:
Ragyog minden ház ablakán:
len vtedy Iza riecť: zastavme sa,
Akkor mondhatjuk, hogy megálljunk,
bo. áno, tu je Kanaán!
Mert itt van már a Kánaán!
A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ
És addig? addig nincs megnyugvás,
bor, Človeče, sa, nespočiň. —
Addig folyvást küszködni kell. -
Snáď život, hoc nám sily podťal
Talán az élet, munkáinkért,
v tom, pláce nedá nám; no v klin
Nem fog fizetni semmivel,
ked smrti sklesneme sťa družke,
De a halál majd szemeinket
zrak pod jej bozkom zavreme,
Szelíd, lágy csókkal zárja be,
a na vencoch nás, na poduške
S virágkötéllel, selyempárnán
z hodvábu spustí do zeme.
Bocsát le a föld mélyibe.
1847