Praveký Kajan

V purpure prišiel od Východu,

za vpádu rýmov v prasvit zôr.

Z jarený vínom, na paripe

prišiel a s lutnou, spevom si

Pra-Kajan ku mne prisadol.

Samopašník, mi v uši nôti,

ja počúvam a prúdi mok.

Ružové zore v dlhom rade

prešuchnú sa a opilé

klopú nám, klopú na oblok.

Stratené blaho Svät-Východu,

prítomnosť táto, dnešok psí

a cifrovaná budúcnosť — hmla

na vínnom stole tančia, kým

Pra-Kajan so mnou zápasí.

Ja v mrcha žakete si driemem,

on skvie sa v nachu plápole.

Krucifix, voskovice, chmúra.

Veľký to turnaj, neúfny.

A víno tečie po stole.

Od čias starého Babylonu

Pra-Kajan so mnou bojuje.

Tam snáď môj dáky predok chlipný

blúdil, odvtedy druhom mi,

otcom, cisárom, bohom je.

Korheľ Apollón, výsmešnícky,

skíza mu plášť a čaká kôň,

no víri bál a hučí turnaj.

Vandruje, stále vandruje

pohár po stole krvavom.

„Pán veľkomožný, druh môj prajný,

pusť ma už, hlavu ťažkú mám.

Mnoho už z dobrôt, mnoho bolo,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

dosť lásky, otče, prisahám.“

Zlomenú lutnu stonúc núkam,

zlomené srdce, ale on

chechtá sa. Život víri, jachá

spevavej našej, krvavej

a svätej krčmy pod oknom.

„Pane, vstúp s iným v súboj, mne je

radosť nie radosť, ponurý

hlavybôľ len je mámor, sláva,

v mizerných snoch sa zodrali

ľvie moje hrdé pazúry.“

„Maďarská, pane, moja hruda,

jalová, vyžmýkaná. V čom

ten veľký mámor je, čo núkaš?

Čo stoja zmluvy vína, žíl?

Čo človek, keď je Maďarom?“

„Pane, ja túlavý som sluha,

vysatý blázon, pária.

Nač piť už teraz do nemoty?

Groš nemám, viera ufrnkla,

sila je v ťahu, umriem ja.“

„Pane, mám matku: svätá žena.

Mám Lédu: požehnaná buď.

Aj zopár zábleskov mám snivých,

aj druhov pár. A pod dušou

ohavný veľký močiar: brud.“

„Snáď by som aj pár pesničiek mal,

veľký spev, bujný, nový tón,

no pozri, v prasúboji tomto

ja padnúť chcem, ja ležať chcem

pod stolom a pod mámorom.“

„Smutného sluhu prepusť, pane,

veď ničoho niet, dobre viem,

len istota, pra-istá Skaza.

Netráp ma, nešiaľ, nespíjaj.

Pane, ja viacej nepijem.“

„Mám čemer, hnus svoj, veľkú hrôzu

a chorý, vetchý driek svoj mám.

Naposled pred tebou sa kloním

a o zem hodím pohár svoj.

Pane, ja sa ti poddávam.“

A hľa, už sadá na paripu,

potľapká ma, sa zarehce

a diaľ ho nesú s pejkom jeho

pohanské spevy, jasy zôr,

bosorské vetry, horúce.

Z Východu k Západu zas v nový,

pohanský turnaj letí on

a s krucifixom, s črepmi čaše

ja, meravo sa ceriaci,

chladný, sa vystriem pod stolom.