Pán Besov

Z Východu prišiel v plášti z nachu,

keď vzniká rým v praohni rán,

na paripe, zjarený vínom

a s lutnou v ruke spievajúc

prisadol ku mne Besov Pán.

Rujný junák v ucho mi nôti,

popíjame veľkolepe —

kým dlhý rad zôr v svite rána

prekĺzne a omámene

na obloku nám zaklepe.

Zmar šťastia Východu svätého,

prítomnosť, čo v bahno klesá,

a Budúcnosť hmlou vyfintená

na vínnom stole tancuje,

kým Pán Besov so mnou rve sa.

Ja v zlom žakete podriemkávam,

na pleciach Pána Besov nach;

tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,

veľturnaj v nekonečna rmut

a víno prúdi v ručajach.

Od čias starého Babylonu

bojuje so mnou mamu chán —

môj bludný predok znal ho tiež snáď —

odvtedy druhom, otcom mi je,

cisárom, bohom, Besov Pán.

Korheľ Apoll má výsmech v tvári,

plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —

Však trvá ples a turnaj hučí,

kým pohár v kruhu blúdi vše,

ten krvavý len zúri zhon.

Láskavý, veľkomožný druhu,

pusť ma, už tiaži hlavu mam;

priveľa bolo z dobrôt hodu,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

tej lásky, otče, dosť už mám.

Stonúc mu núkam trosky lýry,

vrak srdca — on prepuká v smiech,

s rachotom život rušia, cvála

— na rtoch spev vína, krvi pach —

pod oknom svätostánku viech.

Choď s iným zápasiť už, pane,

mňa neteší radosti dar,

od mamu, slávy hlava bolí,

už zodral sa v snoch pľuhavých

ten hrdopyšný leva spár.

Pane, tá moja rodná hruda

je jalová a vyprahlá,

čo platí ponúk tvojho mamu,

čo stojí človek, keď v žilách

mu žiar maďarskej krvi plá?

Som bedár, pane, bludný sluha,

zodratý, veľký blázon len.

Nač piť už teraz do úmoru?

Niet groša, viera uprchla,

niet sily, čaká smrti sen.

Mám matku, pane, sväticou je,

mám Lédu, nech je blažená.

I zopár zábleskov mám snivých,

pár verných druhov, pod dušou

však hnusu veľmočiar stená.

Mal by som azda i pár piesní,

pár bujných, nových spevov, hej,

ale, hľa, tuším klesnúť musím

pod stôl s tou ťarchou mámoru

v tej našej borbe odvekej.

Prepusť smutného sluhu, pane,

len jedno je tu, o čom viem:

istota starodávnej Skazy.

Netráp ma, nemám, nenapájaj,

pane, ja viacej nepijem!

Mňa čemer, úžas veľký kvári,

driek uvädnutý, chorý mám,

pokloním sa ti naposledy,

a už o zem udriem pohár,

pane, ja sa ti poddávam.

Hľa, vidím: na tátoša sadá,

v plece ma udrie Besov Pán

a so smiechom ho unášajú

pohanské piesne rujných rán —

v čarovne vrelý vetrov van.

Tak z Východu na Západ letí

v nových pohanských zhonov lom

a ja s krížom, rozbitou čašou,

strnule-živý — s telom chladným —

vystriem sa rúče pod stolom.