Z Východu prišiel v plášti z nachu,
Bibor-palásban jött Keletről
keď vzniká rým v praohni rán,
A rímek ősi hajnalán.
na paripe, zjarený vínom
Jött boros kedvvel, paripásan,
a s lutnou v ruke spievajúc
Zeneszerszámmal, dalosan
prisadol ku mne Besov Pán.
És mellém ült le ős Kaján.
Rujný junák v ucho mi nôti,
Duhaj legény, fülembe nótáz,
popíjame veľkolepe —
Iszunk, iszunk s én hallgatom.
kým dlhý rad zôr v svite rána
Piros hajnalok hosszú sorban
prekĺzne a omámene
Suhannak el és részegen
na obloku nám zaklepe.
Kopognak be az ablakon.
Zmar šťastia Východu svätého,
Szent Kelet vesztett boldogsága,
prítomnosť, čo v bahno klesá,
Ez a gyalázatos jelen
a Budúcnosť hmlou vyfintená
És a kicifrált köd-jövendő
na vínnom stole tancuje,
Táncol egy boros asztalon
kým Pán Besov so mnou rve sa.
S ős Kaján birkózik velem.
Ja v zlom žakete podriemkávam,
Én rossz zsaketben bóbiskálok,
na pleciach Pána Besov nach;
Az ős Kaján vállán bibor.
tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,
Feszület, két gyertya, komorság.
veľturnaj v nekonečna rmut
Nagy torna ez, bús, végtelen
a víno prúdi v ručajach.
S az asztalon ömlik a bor.
Od čias starého Babylonu
Ó-Babylon ideje óta
bojuje so mnou mamu chán —
Az ős Kaján harcol velem.
môj bludný predok znal ho tiež snáď —
Ott járhatott egy céda ősöm
odvtedy druhom, otcom mi je,
S nekem azóta cimborám,
cisárom, bohom, Besov Pán.
Apám, császárom, istenem.
Korheľ Apoll má výsmech v tvári,
Korhely Apolló, gúnyos arcú,
plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —
Palástja csusszan, lova vár,
Však trvá ples a turnaj hučí,
De áll a bál és zúg a torna.
kým pohár v kruhu blúdi vše,
Bujdosik, egyre bujdosik
ten krvavý len zúri zhon.
Véres asztalon a pohár.
Láskavý, veľkomožný druhu,
»Nagyságos úr, kegyes pajtásom,
pusť ma, už tiaži hlavu mam;
Bocsáss már, nehéz a fejem.
priveľa bolo z dobrôt hodu,
Sok volt, sok volt immár a jóból,
dosť bolo hriechu, nocí, túh,
Sok volt a bűn, az éj, a vágy,
tej lásky, otče, dosť už mám.
Apám, sok volt a szerelem.«
Stonúc mu núkam trosky lýry,
Nyögve kinálom törött lantom,
vrak srdca — on prepuká v smiech,
Törött szivem, de ő kacag.
s rachotom život rušia, cvála
Robogva jár, kel, fut az Élet
— na rtoch spev vína, krvi pach —
Énekes, véres és boros,
pod oknom svätostánku viech.
Szent korcsma-ablakunk alatt.
Choď s iným zápasiť už, pane,
»Uram, kelj mással viadalra,
mňa neteší radosti dar,
Nekem az öröm nem öröm.
od mamu, slávy hlava bolí,
Fejfájás a mámor s a hírnév.
už zodral sa v snoch pľuhavých
Cudar álmokban elkopott
ten hrdopyšný leva spár.
A büszke oroszlán-köröm.«
Pane, tá moja rodná hruda
»Uram, az én rögöm magyar rög,
je jalová a vyprahlá,
Meddő, kisajtolt. Mit akar
čo platí ponúk tvojho mamu,
A te nagy mámor-biztatásod?
čo stojí človek, keď v žilách
Mit ér bor- és vér-áldomás?
mu žiar maďarskej krvi plá?
Mit ér az ember, ha magyar?«
Som bedár, pane, bludný sluha,
»Uram, én szegény, kósza szolga,
zodratý, veľký blázon len.
Elhasznált, nagy bolond vagyok,
Nač piť už teraz do úmoru?
Miért igyak most már rogyásig?
Niet groša, viera uprchla,
Pénzem nincs, hitem elinalt,
niet sily, čaká smrti sen.
Erőm elfogyott, meghalok.«
Mám matku, pane, sväticou je,
»Uram, van egy anyám: szent asszony.
mám Lédu, nech je blažená.
Van egy Lédám: áldott legyen.
I zopár zábleskov mám snivých,
Van egy pár álom-villanásom,
pár verných druhov, pod dušou
Egy-két hivem. S lelkem alatt
však hnusu veľmočiar stená.
Egy nagy mocsár: a förtelem.«
Mal by som azda i pár piesní,
»Volna talán egy-két nótám is,
pár bujných, nových spevov, hej,
Egy-két buja, új, nagy dalom,
ale, hľa, tuším klesnúť musím
De, íme, el akarok esni
pod stôl s tou ťarchou mámoru
Asztal alatt, mámor alatt
v tej našej borbe odvekej.
Ezen az ős viadalon«
Prepusť smutného sluhu, pane,
»Uram, bocsásd el bús szolgádat,
len jedno je tu, o čom viem:
Nincs semmi már, csak: a Bizony,
istota starodávnej Skazy.
Az ős Bizony, a biztos romlás,
Netráp ma, nemám, nenapájaj,
Ne igézz, ne bánts, ne itass.
pane, ja viacej nepijem!
Uram, én többet nem iszom.«
Mňa čemer, úžas veľký kvári,
»Van csömöröm, nagy irtózásom
driek uvädnutý, chorý mám,
S egy beteg, fonnyadt derekam.
pokloním sa ti naposledy,
Utolszor meghajlok előtted,
a už o zem udriem pohár,
Földhöz vágom a poharam.
pane, ja sa ti poddávam.
Uram, én megadom magam.«
Hľa, vidím: na tátoša sadá,
S már látom, mint kap paripára,
v plece ma udrie Besov Pán
Vállamra üt, nagyot nevet
a so smiechom ho unášajú
S viszik tovább a táltosával
pohanské piesne rujných rán —
Pogány dalok, víg hajnalok,
v čarovne vrelý vetrov van.
Boszorkányos, forró szelek.
Tak z Východu na Západ letí
Száll Keletről tovább Nyugatra,
v nových pohanských zhonov lom
Új, pogány tornákra szalad
a ja s krížom, rozbitou čašou,
S én feszülettel, tört pohárral,
strnule-živý — s telom chladným —
Hült testtel, dermedt-vidoran
vystriem sa rúče pod stolom.
Elnyúlok az asztal alatt.