Z Východu prišiel v plášti z nachu,

Sa Istoka dođe u purpurnom plaštu

keď vzniká rým v praohni rán,

U zoru rima prastarih, kobnih.

na paripe, zjarený vínom

Dođe razigran, na konju belom,

a s lutnou v ruke spievajúc

Sa svojom pesmom, raspevan,

prisadol ku mne Besov Pán.

I sede kraj mene drevni Zlobnik.

Rujný junák v ucho mi nôti,

Raskalašno momče kraj uha mi svira,

popíjame veľkolepe —

Pijemo, pijemo, slušam ga do zore.

kým dlhý rad zôr v svite rána

Crvene zore donose more,

prekĺzne a omámene

prolaze kraj nas pjane, raspevane,

na obloku nám zaklepe.

I kucaju nam u prozore.

Zmar šťastia Východu svätého,

Svetog Istoka izgubljeni mir,

prítomnosť, čo v bahno klesá,

To je prokletstvo našeg sna na javi,

a Budúcnosť hmlou vyfintená

A budućnost naša magleno.mutna

na vínnom stole tancuje,

Ko pjana čigra po stolu igra,

kým Pán Besov so mnou rve sa.

Dok Zlobnik drevni sa mnom se davi.

Ja v zlom žakete podriemkávam,

Ja u trošnom žaketu dremljem,

na pleciach Pána Besov nach;

No Zlobniku drevnom purpur se toči.

tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,

Raspelo. Dve sveće. Polutmina.

veľturnaj v nekonečna rmut

Ovo je igra viteška, teška,

a víno prúdi v ručajach.

Po stolu se toči vino naših noći.

Od čias starého Babylonu

Od vremena vavilonskih

bojuje so mnou mamu chán —

Zlobnik se drevni sa mnom bori,

môj bludný predok znal ho tiež snáď —

Moj predak davni s njim zametnu kavgu,

odvtedy druhom, otcom mi je,

Od tada on je moj saputnik večni,

cisárom, bohom, Besov Pán.

Otac moj, car moj, bog najgori.

Korheľ Apoll má výsmech v tvári,

Apolon-bekrija tužna lica

plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —

Ogrće plašt svoj, konja se maša,

Však trvá ples a turnaj hučí,

Al΄ traje bol, igra se igra,

kým pohár v kruhu blúdi vše,

Kruži, jednako po stolu kruži,

ten krvavý len zúri zhon.

Po krvavom stolu krvava čaša.

Láskavý, veľkomožný druhu,

„Vaše veličanstvo, milostivi druže,

pusť ma, už tiaži hlavu mam;

Oprosti, glava več klonu u krilo,

priveľa bolo z dobrôt hodu,

Mnogo je, mnogo bilo već sreće,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

Mnogo grehova, čežnji, noći,

tej lásky, otče, dosť už mám.

Oče, mnogo je ljubavi već bilo.“

Stonúc mu núkam trosky lýry,

Već slomljen nudim slomljenu liru,

vrak srdca — on prepuká v smiech,

Slomljeno srce, al΄ on se smeje, grči.

s rachotom život rušia, cvála

Život pomamno prolazi, juri

— na rtoch spev vína, krvi pach —

Raspevan, krvav, pijan život

pod oknom svätostánku viech.

Pod prozorom u toj svetoj krčmi.

Choď s iným zápasiť už, pane,

„Gospode, s drugim začni kavgu,

mňa neteší radosti dar,

Za mene radost nije radost prava,

od mamu, slávy hlava bolí,

Glavobolja su mi i zanos i slava.

už zodral sa v snoch pľuhavých

Surovi su snovi zatupeli

ten hrdopyšný leva spár.

Gorde kandže lava.“

Pane, tá moja rodná hruda

„Oče, moja ke gruda mađarska gruda,

je jalová a vyprahlá,

Jalova, besplodna. Šta vredi makar

čo platí ponúk tvojho mamu,

Ti me bodrio u zanosu silnom?

čo stojí človek, keď v žilách

Šta vredi vina i krvi žrtva?

mu žiar maďarskej krvi plá?

Šta vredi čovek kad je Mađar?

Som bedár, pane, bludný sluha,

„Gospode, ja sam bedni, bludni sluga,

zodratý, veľký blázon len.

Iscrpljena, lomna, luda golema.

Nač piť už teraz do úmoru?

I zašto da pijem do besvesti sada?

Niet groša, viera uprchla,

Novca nemam, vera mi presahla,

niet sily, čaká smrti sen.

Snaga mi nesta, spasa mi nema.“

Mám matku, pane, sväticou je,

„Gospode, imam majku: sveta žena,

mám Lédu, nech je blažená.

Imam Ledu: blagoslovena bila,

I zopár zábleskov mám snivých,

Imam još po koji blistavi san,

pár verných druhov, pod dušou

I vernika dva-tri. A u dnu duše

však hnusu veľmočiar stená.

Močvarno blatište: leglo zlih sila.“

Mal by som azda i pár piesní,

„Imao bih još po neku pesmu,

pár bujných, nových spevov, hej,

U meni buja jedna strasna pesma,

ale, hľa, tuším klesnúť musím

No, eto, stojim već spreman da padnem

pod stôl s tou ťarchou mámoru

Pod sto, pod zanosa sto,

v tej našej borbe odvekej.

Večna ova borba ostavi me bez sna.“

Prepusť smutného sluhu, pane,

„Gospode, oprosti slugi tužnom,

len jedno je tu, o čom viem:

Nemam više ništa od tebe kriti,

istota starodávnej Skazy.

Izvestan sam samo u sigurni pad.

Netráp ma, nemám, nenapájaj,

Ne čaraj me, ne diraj, ne opipaj.

pane, ja viacej nepijem!

Gospode, ja više neću piti.“

Mňa čemer, úžas veľký kvári,

„Imam svoj čemer, svoju grozu,

driek uvädnutý, chorý mám,

Svoj bôni struk, usukan, sveo.

pokloním sa ti naposledy,

Poslednji put pokloniću se tebi,

a už o zem udriem pohár,

O zemlju ću čašu tresnuti svoju,

pane, ja sa ti poddávam.

Gospode, ja ću se predati ceo.“

Hľa, vidím: na tátoša sadá,

I već vidim: On u sedlo skače,

v plece ma udrie Besov Pán

Dodirne mi rame, smeje se kroz etar,

a so smiechom ho unášajú

I već ga nose, sve dalje i dalje,

pohanské piesne rujných rán —

Paganske pesme i vedre zore,

v čarovne vrelý vetrov van.

I taj silni, vreli, mađijski vetar.

Tak z Východu na Západ letí

S Istoka leti na Zapad, sve dalje,

v nových pohanských zhonov lom

K novim paganskim igarama bola.

a ja s krížom, rozbitou čašou,

A ja se raspelom, sa slomljenom čašom,

strnule-živý — s telom chladným —

Ohlađena tela, skamenjena oka,

vystriem sa rúče pod stolom.

Ležim ukočen ispod stola.