Moja mladúcha

Čo dbám, ak handrou ulíc je a zvádza,

no mňa až do hrobu nech odprevádza.

Nech príde v lete žhavom, s vrúcim hlasom:

„Teba ja ľúbim, teba čakala som.“

Vyvrheľ, fľandra, vydedená huď si,

len nech by niekdy čítať smel v jej srdci.

Kľajúc keď staneme si v búrku besnú:

nech sa nám nohy vedno zlomia, klesnú.

V chvíľach, keď by nám duše prekypeli:

slasť, spásu druhu druh nech saje z perí.

Keď ležím v prachu ulíc zbedovaný:

nech klesne na mňa, objatím ma chráni.

Očistný svätý plam keď šľahne nami:

spoločne leťme sveta priestorami.

Vždy nech ma ľúba, rovnak vždy nech ľúbi

v hrude a špine, prostred sĺz a zhuby.

Nanič čo vyšlo z mojich snov a vidín,

Ona nech vráti: nech je Ona Žitím.

Jej nafarbená tvár mne anjelskou je,

dušu si vidím v nej: smrť, žitie moje.

Rozbijúc mramor tabúľ, každé puto,

dychčiaci svet by vysmiali sme kruto.

Spolu by smiali sme sa, spolu mrúci,

ruka v ruke, druh druha zbožstvujúci.

Mrúc riekli by sme:

„Život brud je hriešny,

len dva sme boli čistí, bielo-snežní.“