Čo dbám, ak handrou ulíc je a zvádza,

Šta mari ako je ulični šljam,

no mňa až do hrobu nech odprevádza.

Samo njenu ljubav do groba da znam.

Nech príde v lete žhavom, s vrúcim hlasom:

Nek stane preda me vrelog letnjeg dana:

„Teba ja ľúbim, teba čakala som.“

„Tebe sam čekala, Tebi sam odana.“

Vyvrheľ, fľandra, vydedená huď si,

Nek je odbačena, nek od strasti grca,

len nech by niekdy čítať smel v jej srdci.

Samo da joj proniknem do srca.

Kľajúc keď staneme si v búrku besnú:

Kroz vihore divlje kad nam noga stupa,

nech sa nám nohy vedno zlomia, klesnú.

Da drhtimo skupa, da padnemo skupa.

V chvíľach, keď by nám duše prekypeli:

A u času blagom, kad duše zaneme,

slasť, spásu druhu druh nech saje z perí.

Samo jedno drugom slast nek usne spreme.

Keď ležím v prachu ulíc zbedovaný:

A kad se valjam u uličnom blatu,

nech klesne na mňa, objatím ma chráni.

Nek me Ona štiti s rukama o vratu.

Očistný svätý plam keď šľahne nami:

Ako me sagori sveti oganj, nemir,

spoločne leťme sveta priestorami.

Obletimo tada skupa čitav svemir.

Vždy nech ma ľúba, rovnak vždy nech ľúbi

Nek me uvek voli jednako i ljubi:

v hrude a špine, prostred sĺz a zhuby.

U suzama, blatu, u patnjama grubim.

Nanič čo vyšlo z mojich snov a vidín,

A čim se rasplinu svi moji snovi,

Ona nech vráti: nech je Ona Žitím.

Nek ih vrati Ona, Ona: Život Novi.

Jej nafarbená tvár mne anjelskou je,

Napudrano lice anđelski je srećno:

dušu si vidím v nej: smrť, žitie moje.

Bila bi mi duša: život i smrt večno.

Rozbijúc mramor tabúľ, každé puto,

Slomivši kamene ploče i sve uze,

dychčiaci svet by vysmiali sme kruto.

Od smeha nad svetom prolio bih suze.

Spolu by smiali sme sa, spolu mrúci,

Smehom bismo rekli i poslednje zbogom

ruka v ruke, druh druha zbožstvujúci.

I umrli držeći jedno drugo bogom.

Mrúc riekli by sme:

Umrli bi s pesmom:

„Život brud je hriešny,

„Greh je život ceo,

len dva sme boli čistí, bielo-snežní.“

Samo naš je bio čist i snežnobeo.“