V ústrety detským Vianociam

Tak už zmizla trpká, letná zeleň.

Zem má farby jablka a mrazu.

Krajinou sa nesie drozdia pieseň,

Suché prúty znejú raz tam, raz tu,

Vŕšky vinohradov visia z neba.

Bez pozvania prichádza sem jeseň.

Ako dieťa na zimu som čakal.

Teraz sa ma zmocňuje len tieseň,

Každá zrelá bobuľa má zápal,

V každej kvapke muštu vidím teba.

Poď dnu, zima, keď si už sem prišla!

Zas som plný mrazivého vzduchu!

Vatra v kozube by sa mi zišla.

Zimné obrázky mám skryté v duchu,

Opäť vo mne breše ryšavý pes.

Mrholí krv stáda sťatých teliat,

V krátkych nožoch krátke dni sa blyštia.

Všetkého je na mňa príliš veľa,

Štedrá večera je stále bližšia,

Detské sny mi z duše neodnes dnes.

Bezdôvodne mňauká naša mačka,

Možnože nás chce len trocha strašiť.

Sneží z neviditeľného mráčka,

Na prahu nás neúnavne stráži

Nebojácna vetvičková metla.

V hrkotavých plechoch starej strechy

Počuť ako kráča snežný anjel.

Pod stromčekom odpúšťame hriechy,

Každý v sebe seba náhle našiel.

V každej duši zažali sa svetlá... [1]