V ústrety detským Vianociam

Trpká, letná zeleň sa už roztopila.

Jablkovo-červená a mrazivo-modrá je krajina.

Ktorými sa pieseň drozda sťahovavého vadila,

Suchá viazanica prútov zavŕzga

A cecok vinohradných pahorkov visí.

Áno, áno, to už je, to už je jeseň!

Jak dávno je to, čo zimu som tak čakal.

Ako z odkvapu, keď do sudov leje,

Medzi nabrzlými dužinami zmysel vzlykal

Jeho kvapka sa kvasí a žblnkoce.

Poď, skorá zima moja! Kozub mazavý!

Okná roztavené od môjho bažného nádychu!

Môj nos sa vás dotkne – vonku sa sneh valí,

Trhovkyne červené, mäsiari šediví sa hýbu

predo mnou znova a ryšavé psy.

Ako krv sťatých teliat, tak mrholí

Z krátkych nožov dňa osvetlenie,

Zeleninová vôňa kožených jabĺk duní

Na večernom, ospalom, zasneženom voze,

Čo zavalité, tmavé paripy ťahajú.

Mačka mňauká – kto vie prečo?

Jak temný duch, na zasneženom dvore.

Na svetlo prenikajúce z kuchyne

By siahlo aj fúzaté zdesenie,

Ale metla z konárov na prahu dohliada.

A na hrkotavých plechoch striech hore

Už hlahol zvonov a anjel kráčajú

A sviečky svietia na smreku hľa tam dole

Koláče vežaté – piesne medové

Sa vyparujú, jak sneh na stohoch...