Trpká, letná zeleň sa už roztopila.

Tak už zmizla trpká, letná zeleň.

Jablkovo-červená a mrazivo-modrá je krajina.

Zem má farby jablka a mrazu.

Ktorými sa pieseň drozda sťahovavého vadila,

Krajinou sa nesie drozdia pieseň,

Suchá viazanica prútov zavŕzga

Suché prúty znejú raz tam, raz tu,

A cecok vinohradných pahorkov visí.

Vŕšky vinohradov visia z neba.

Áno, áno, to už je, to už je jeseň!

Bez pozvania prichádza sem jeseň.

Jak dávno je to, čo zimu som tak čakal.

Ako dieťa na zimu som čakal.

Ako z odkvapu, keď do sudov leje,

Teraz sa ma zmocňuje len tieseň,

Medzi nabrzlými dužinami zmysel vzlykal

Každá zrelá bobuľa má zápal,

Jeho kvapka sa kvasí a žblnkoce.

V každej kvapke muštu vidím teba.

Poď, skorá zima moja! Kozub mazavý!

Poď dnu, zima, keď si už sem prišla!

Okná roztavené od môjho bažného nádychu!

Zas som plný mrazivého vzduchu!

Môj nos sa vás dotkne – vonku sa sneh valí,

Vatra v kozube by sa mi zišla.

Trhovkyne červené, mäsiari šediví sa hýbu

Zimné obrázky mám skryté v duchu,

predo mnou znova a ryšavé psy.

Opäť vo mne breše ryšavý pes.

Ako krv sťatých teliat, tak mrholí

Mrholí krv stáda sťatých teliat,

Z krátkych nožov dňa osvetlenie,

V krátkych nožoch krátke dni sa blyštia.

Zeleninová vôňa kožených jabĺk duní

Všetkého je na mňa príliš veľa,

Na večernom, ospalom, zasneženom voze,

Štedrá večera je stále bližšia,

Čo zavalité, tmavé paripy ťahajú.

Detské sny mi z duše neodnes dnes.

Mačka mňauká – kto vie prečo?

Bezdôvodne mňauká naša mačka,

Jak temný duch, na zasneženom dvore.

Možnože nás chce len trocha strašiť.

Na svetlo prenikajúce z kuchyne

Sneží z neviditeľného mráčka,

By siahlo aj fúzaté zdesenie,

Na prahu nás neúnavne stráži

Ale metla z konárov na prahu dohliada.

Nebojácna vetvičková metla.

A na hrkotavých plechoch striech hore

V hrkotavých plechoch starej strechy

Už hlahol zvonov a anjel kráčajú

Počuť ako kráča snežný anjel.

A sviečky svietia na smreku hľa tam dole

Pod stromčekom odpúšťame hriechy,

Koláče vežaté – piesne medové

Každý v sebe seba náhle našiel.

Sa vyparujú, jak sneh na stohoch...

V každej duši zažali sa svetlá... [1]