Švárna Hanka

Švárna Hanka, čo deň svätí,

preds’ páv, dobre neuletí;

otcov záhon, býčky, riady

všetko pošlo na parády.

Ale otec nedbá, bo veď

na dcére má slečnu; hovieť

i sám môž’ si. poddaný: nu,

nemusí ísť na panštinu.

Orbou-kosbou pariť štice

netreba mu: do merice,

len ju držať, dá pán zplna,

kasnár neshodí ni zrna.

Do Pešti až Hanka dôjde,

ešte i tam na poschodie,

a jej otec? — dbá ten! Povie:

dcéra jeho vo výchove.

V ústave tom nežial, ani...

Moc tam slečien býva; páni

mladi, husári až krása

chodia ku nim zabávať sa.

Čo ti, švárna Hanka, povedz?

Mladej umrieť včasná to vec;

v tvári malas’ pár ružičiek:

kde sú ti tak skoro s líček?

Čo ti, Hanka, moje dieťa?

Zvädla si mi, šumné kvieťa;

poď so mnou do polí rodných,

okraj ti tam duša od nich.

Dcéra čupí bez odvety;

sám strap, dobre neuletí;

ber ju, otec, nes do póla

kvetistého — u kostola.