Sa Istoka dođe u purpurnom plaštu

Z Východu prišiel v plášti z nachu,

U zoru rima prastarih, kobnih.

keď vzniká rým v praohni rán,

Dođe razigran, na konju belom,

na paripe, zjarený vínom

Sa svojom pesmom, raspevan,

a s lutnou v ruke spievajúc

I sede kraj mene drevni Zlobnik.

prisadol ku mne Besov Pán.

Raskalašno momče kraj uha mi svira,

Rujný junák v ucho mi nôti,

Pijemo, pijemo, slušam ga do zore.

popíjame veľkolepe —

Crvene zore donose more,

kým dlhý rad zôr v svite rána

prolaze kraj nas pjane, raspevane,

prekĺzne a omámene

I kucaju nam u prozore.

na obloku nám zaklepe.

Svetog Istoka izgubljeni mir,

Zmar šťastia Východu svätého,

To je prokletstvo našeg sna na javi,

prítomnosť, čo v bahno klesá,

A budućnost naša magleno.mutna

a Budúcnosť hmlou vyfintená

Ko pjana čigra po stolu igra,

na vínnom stole tancuje,

Dok Zlobnik drevni sa mnom se davi.

kým Pán Besov so mnou rve sa.

Ja u trošnom žaketu dremljem,

Ja v zlom žakete podriemkávam,

No Zlobniku drevnom purpur se toči.

na pleciach Pána Besov nach;

Raspelo. Dve sveće. Polutmina.

tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,

Ovo je igra viteška, teška,

veľturnaj v nekonečna rmut

Po stolu se toči vino naših noći.

a víno prúdi v ručajach.

Od vremena vavilonskih

Od čias starého Babylonu

Zlobnik se drevni sa mnom bori,

bojuje so mnou mamu chán —

Moj predak davni s njim zametnu kavgu,

môj bludný predok znal ho tiež snáď —

Od tada on je moj saputnik večni,

odvtedy druhom, otcom mi je,

Otac moj, car moj, bog najgori.

cisárom, bohom, Besov Pán.

Apolon-bekrija tužna lica

Korheľ Apoll má výsmech v tvári,

Ogrće plašt svoj, konja se maša,

plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —

Al΄ traje bol, igra se igra,

Však trvá ples a turnaj hučí,

Kruži, jednako po stolu kruži,

kým pohár v kruhu blúdi vše,

Po krvavom stolu krvava čaša.

ten krvavý len zúri zhon.

„Vaše veličanstvo, milostivi druže,

Láskavý, veľkomožný druhu,

Oprosti, glava več klonu u krilo,

pusť ma, už tiaži hlavu mam;

Mnogo je, mnogo bilo već sreće,

priveľa bolo z dobrôt hodu,

Mnogo grehova, čežnji, noći,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

Oče, mnogo je ljubavi već bilo.“

tej lásky, otče, dosť už mám.

Već slomljen nudim slomljenu liru,

Stonúc mu núkam trosky lýry,

Slomljeno srce, al΄ on se smeje, grči.

vrak srdca — on prepuká v smiech,

Život pomamno prolazi, juri

s rachotom život rušia, cvála

Raspevan, krvav, pijan život

— na rtoch spev vína, krvi pach —

Pod prozorom u toj svetoj krčmi.

pod oknom svätostánku viech.

„Gospode, s drugim začni kavgu,

Choď s iným zápasiť už, pane,

Za mene radost nije radost prava,

mňa neteší radosti dar,

Glavobolja su mi i zanos i slava.

od mamu, slávy hlava bolí,

Surovi su snovi zatupeli

už zodral sa v snoch pľuhavých

Gorde kandže lava.“

ten hrdopyšný leva spár.

„Oče, moja ke gruda mađarska gruda,

Pane, tá moja rodná hruda

Jalova, besplodna. Šta vredi makar

je jalová a vyprahlá,

Ti me bodrio u zanosu silnom?

čo platí ponúk tvojho mamu,

Šta vredi vina i krvi žrtva?

čo stojí človek, keď v žilách

Šta vredi čovek kad je Mađar?

mu žiar maďarskej krvi plá?

„Gospode, ja sam bedni, bludni sluga,

Som bedár, pane, bludný sluha,

Iscrpljena, lomna, luda golema.

zodratý, veľký blázon len.

I zašto da pijem do besvesti sada?

Nač piť už teraz do úmoru?

Novca nemam, vera mi presahla,

Niet groša, viera uprchla,

Snaga mi nesta, spasa mi nema.“

niet sily, čaká smrti sen.

„Gospode, imam majku: sveta žena,

Mám matku, pane, sväticou je,

Imam Ledu: blagoslovena bila,

mám Lédu, nech je blažená.

Imam još po koji blistavi san,

I zopár zábleskov mám snivých,

I vernika dva-tri. A u dnu duše

pár verných druhov, pod dušou

Močvarno blatište: leglo zlih sila.“

však hnusu veľmočiar stená.

„Imao bih još po neku pesmu,

Mal by som azda i pár piesní,

U meni buja jedna strasna pesma,

pár bujných, nových spevov, hej,

No, eto, stojim već spreman da padnem

ale, hľa, tuším klesnúť musím

Pod sto, pod zanosa sto,

pod stôl s tou ťarchou mámoru

Večna ova borba ostavi me bez sna.“

v tej našej borbe odvekej.

„Gospode, oprosti slugi tužnom,

Prepusť smutného sluhu, pane,

Nemam više ništa od tebe kriti,

len jedno je tu, o čom viem:

Izvestan sam samo u sigurni pad.

istota starodávnej Skazy.

Ne čaraj me, ne diraj, ne opipaj.

Netráp ma, nemám, nenapájaj,

Gospode, ja više neću piti.“

pane, ja viacej nepijem!

„Imam svoj čemer, svoju grozu,

Mňa čemer, úžas veľký kvári,

Svoj bôni struk, usukan, sveo.

driek uvädnutý, chorý mám,

Poslednji put pokloniću se tebi,

pokloním sa ti naposledy,

O zemlju ću čašu tresnuti svoju,

a už o zem udriem pohár,

Gospode, ja ću se predati ceo.“

pane, ja sa ti poddávam.

I već vidim: On u sedlo skače,

Hľa, vidím: na tátoša sadá,

Dodirne mi rame, smeje se kroz etar,

v plece ma udrie Besov Pán

I već ga nose, sve dalje i dalje,

a so smiechom ho unášajú

Paganske pesme i vedre zore,

pohanské piesne rujných rán —

I taj silni, vreli, mađijski vetar.

v čarovne vrelý vetrov van.

S Istoka leti na Zapad, sve dalje,

Tak z Východu na Západ letí

K novim paganskim igarama bola.

v nových pohanských zhonov lom

A ja se raspelom, sa slomljenom čašom,

a ja s krížom, rozbitou čašou,

Ohlađena tela, skamenjena oka,

strnule-živý — s telom chladným —

Ležim ukočen ispod stola.

vystriem sa rúče pod stolom.