Hriech

Som hriešny, iste, jak by nie.

No bársčo nakoniec

dumám, môj hriech dač’ iné je.

Snáď jednoduchá vec.

Hľadám ten hriech jak žgrloš snáď,

čo prišiel o poklad.

Preň opustil som jednu mať,

bárs nenám v srdci ľad.

Nájdem ho, nemám obavu,

v tej ctnosti, s dôverou

vyspovedať sa, na kávu

pozývam priateľov.

Zabil som, poviem. Koho len?

vlastného otca snáď –

videl som v tichu štyroch stien

krv jeho vytekať.

Nožom som preklal. Skrášľovať

škoda, veď ľudia sme

a jak bodnutí jedenkrát

tiež náhle klesneme.

To rozpoviem. A počkám, kto

(kým čakám) utečie;

pozriem, či dumá voľakto,

či sa kto blahom chvie.

A spozorujem kohosi,

čo mäkko, očami

znak dáva: Ty nie cudzí si,

títo sú neznámi...

Možno, je detinský môj hriech

a prostý preveľmi.

Potom svet malý je a nech

baví sa, jedno mi.

Ak je Boh, ja ho nevzývam,

ja veriť nemôžem;

rozhrešenie však sám si dám;

kto žije, pomôže.