Všedné dni, symboly

Dokonať dvadsiateho štvrtého februára

akáže by pointa mohla byť:

priestupný deň pred všetkým utiecť,

čo teraz hryzie, na hryzenie čaká a chce hrýzť.

Dvadsiateho deviateho ďalším favoritom

na pointu vzatie je, veď aj tak zomrieť treba:

štvorročne konať mohla by sa

pravá partia dňa pominutia.

Prvý marec: jar prišla,

ja tu dole posmešne sa rehotajúc natiahnem nohy,

tam hore obloha vo vtáčom kriku jasá;

”Zavri-trp, zavri-trp,” [1] znejú noty!

”Pokoj, správne zvolenou smrťou

ktorýkoľvek všedný deň na obrazný meniť dá sa”

– volajúc smerom ku mne kývne

tristošesťdesiatimi piatimi hlavami cintorínska spása.