Vzduch!

Snáď rozpovedať smiem, po ceste domov

o čom som premýšľal?

Na trávnik zamat tmy sa s výšky stromov

práve jak dáždik stlal

a ako decko, keď ho niekto udrie,

štkalo mi pod nohami lísťa útle,

s ktorým sa vietor hral.

Pátravo, učupené v kruhu, striehly

kry v mestskom chotári.

V jesennom vetre podchvíľou sa prehly.

Zvlhnuté výpary

prsti sa k lampám kradly ako mačky;

v jazere, kade som šiel, divé kačky

splašene tápaly.

Priam myslel som, v tej pustote snáď na mňa

skočí zlý chlap, či zver.

A ajhľa, náhle vynoril sa z temna

človek, no ďalej šiel.

Pozrel som za ním. Ozbíjať ma mohol,

veď brániť sa, niet, vo mne chuti mnoho,

keď som tak zbedačel.

Môžu dať v záznam moje telefony,

hovory, ba aj sny.

Nech v aktá vpíšu si aj moje stony,

opatria číslami.

Čo ja viem, kedy si dosť nájdu príčin,

kartotéku, čo práva moje ničí,

na svetlo vyniesť tmy.

A v krajine, tam dediny jak zbité

- veď mi mať zrodily! -

so stromu práva, čo malo byť žité

odpadly bez sily

jak listy tu a pod nešťastia pätou

keď ocitnú sa, zarachotiac biedou,

zmenia sa v mohyly.

Ó, nie tak som si predstavoval v duši

poriadok v krajine.

Že sa len potmehúd, čo falši slúži,

Dostane k hostine.

Nechcel som ľud, čo trasie sa, keď volí,

čo klopí zrak, a plesá v smelej vôli

na kare jedine.

Ó, ja nie takto som si predstavoval

poriadok. A mňa ver’

už v detstve neviem prečo zauškoval

všelikto, kto len chcel,

bárs za láskavé slovo bol bych skákal.

No cudzí bili, znal som, keď som plakal

a myslel na mater.

Podrástol som už. Materia cudzia

v zuboch mi vývodí,

jak v srdci smrť. No právo mám, i pľúca

a ešte nechodí

duša len spávať do mňa, nemám kožku

takú vzácnu, bych zniesol v zrelom mozgu,

že nemám slobody!

Môj veliteľ, ten z vnútra môjho velí!

Nie šelmy, ľudia sme –

um sme! A v dátach kartoték, kým verí,

srdce nám nezmizne.

Príď, sloboda! Ty poriadok mi nastoľ,

bych – syn tvoj pekný, vážny – v náukach rástol,

no aj hry dožič mne!