Vlčia nora

Keď Ján búši o seba kamene na brehu jazera,

už ním lomcuje hnev, pravda,

kamene slepo podstupujú

skúšku, a tak, hoci je treskúca zima,

nepodarí sa mu Mariene vykresať oheň,

Mariena nespokojne šomre,

ústa sa jej nezavrú ani na sekundu,

preklína svojho muža,

kým Ján si v duchu želá, aby sa tu

zjavil vlk a zožral mu ženu

a aby jemu zrazu napadlo zabiť

zviera, ktoré presvedčili hrať,

vytrhnúť mu z papule tesák

a zavesiť ho Mariene na krk,

keď ju nakoniec vyslobodí

z vlčieho brucha,

aby ho postretlo šťastie, nešťastníka,

k uchu si priloží opustenú

slimačiu ulitu, počuje s absolútnym

pokojom hučať svoju práčku, žmýkačku,

hoci to tak vytrvalo drkoce ticho,

Mariena sa ovinula okolo otáznika

ako had naučený na rajčiny.