Striebro

Pri príležitosti úmrtia Petra Esterházyho[1]

Kráľov trúchliace a vítajúce

zvony katedrály[2] prečo mlčia?

Kráľ zložil hnáty, samovládca bytosť

hmatnúcich slov, pomocných slovies!

Syntaktika svetov jeho jazykom bola.

Pamätám si jeho bratislavské cesty…

Päťdesiatročný, zrovna Harmóniu…-is

píše – aj Donnerovi[3] Otec,

ostrihomský arcibiskup pózoval ako model,[4]

totiž sedel na koni – hovorí v katedrále.

Ako šesťdesiatročný spolu oslavuje

so slovenským maliarom Danielom Fischerom,

aj ten má presne šesťdesiat. A v nich

je ešte obdiv abstraktného diela

a imaginárneho čísla spoločný.

Jeho lunostrieborné vlasy blčia až do nebies,

kde chodil, zavládla svetlofarebnosť. – –

A teraz niet ďalej, ani v Bratislave, ani inde!

Uzavrela sa strieborná doba konca milénia,

ktorej stvoriteľom a kráľom bol.

Hučí vo mne zvon Katedrály svätého Martina,

hučí v nás! i vo váhavých pomocných-

slovesách bolestnej straty… – Nám, starým

by už prislúchala imaginárna bytnosť,

a veľmi bolí, priateľ môj, že si odišiel Ty.