Roh na svite

Svit rána zlatý, nočný mrak

v zápase diely neistom:

pochybne klátil som sa ja

tak medzi bdením tiež a snom.

Tamto-li, či v sne? húkavé

som občul zvuky: zkade dnes

ten hlas? — roh zápät zareve,

poľovný skučí, breše pes.

Na podiv hudba rohu to,

zun sladko-bôľny, unylý,

spreniká kosti do špiku,

jak keby zvučal z mohyly.

Na to i psisko, hlupák, vyť

sa vezme z pudu, zašteká:

a smes tá hlasov v divokú

kús’ harmóniu posteká.

Ten ostro, hlučne rehee sa,

no nárkom končí vláčitým;

chrkotom tupým onen zas

barytón dáva; medzitým

ostatní kňučia, ďavkajú,

čuť skoliť, huhkať, vrčať ich;

do toho ozon rapoce

a honcov lomoz srdnatých.

Veselí lovci, rušajte!

Vás precítly zve škovránok;

váš dňa je rozbresk, vône hôr

i polí, striebristý vôd tok,

vzduch panický, skvost rosných slz,

van čerstvý, vôle zbronelý

kvet. sila svalov z ocele ...

Rušajte, lovci veselí!

Mne už len rána strnisko

k žni zbudne, tam keď — smotana:

kýs’ zlozvyk v putách drží ma

či nátura tak prežraná.

Hej. vôľa bola by, lež keď...

keď posteľ bráni, hoc chcem, hoc! —

Veselí lovci, rušajte:

zábavu dobrú ... dobrú noc.