Nariekanka III.

Pri príležitosti smrti Petra Esterházyho

Ty sa poberáš, ale duch sa rodí,

telo si už jakživ neoroduje,

stále ťa milujú - ducha-zohnute -

pusté zemské tiene, ráz slzu roní.

Nemáš konca hraníc, veď už ničím si,

lebo si predsa všade, ale nikde, –

bezduchí dýchajú odveké bytie

a dohora hľadia ako kvetiny.

Diaľ svetlo teraz mihalnicou škohlí,

lež smrť na ceste rokov smrťou nie je

a čo sa delí, plne nikdy nezhorí.

Kto už raz druhému svetu splátcom je,

bytie tisícmi obrodami spasí,

vrchnosť tisíc metamorfóz daruje.