Klára Zachová

(Spieva hudec v XlV-tom století.)

Ten kráľovnin ohrád

vzkvitol svitom. Kráska:

biela, červená tam ruža ...

plavo-, tmavo-vláska.

„Kráľka. sestra — mosím —

pre Boha vás prosím

o tú ružu červenú, juž

vždy na mysli nosím!

Chradnem pre ňu chorý,

srdce hruď mi borí:

jestli umriem, pre kvetinku

čierna smrť ma zmorí!'

„Joj, Kazimier — často —

nie, tej nedám za sto —

Iď, hnevám sa... nemáš studu?...

Tŕpnem, zkazí nás to i

Do chrámu mi náhlo

na pobožnosť rannú;

ak si chorý, toť, pohovka

moja, ľaž si na ňu. —

Ide do kostola

kráľka krôčkom na piaď:

kvetinky, spanilé panny

nasledujú zapäť.

Rada by sa modliť,

nevie — bez slov dnes je;

ruženec zabudla doma:

kto jej ho prinesie?

„Chod, dievočka, Kláry,

zaskoč rovno lani!

Nájdeš mi ho na kľakátku,

ak nie na diváni.

Išla Klára; hľadá,

naň preds’ nepripadá:

v chráme kráľovná tak ťažko

čaká, že až zbľadá.

Hľadá Klára, hľadá

za hodinu a’da:

v chráme kráľovná, ej. darmo

čaká, celá bľadá.

Viac ni nejde zpiatky

v panien venček sladký:

radšej šla by medzi mŕtvych

cmiternými vrátky.

Radšej do cmitera,

v skrýš večného šera:

do paláca než pred šecľa

otca — taká dcéra!

„Hej, dievča, čo ti!?

Stopy vidím psoty —

Poď, priviň sa ko mne a mi

povedz, dcérečka ty.“

„Joj, otče, nie — nie —

joj, kam dieť sa pre ne!

Daj zobjať mi prach nôh... rozšliap

decko zatratené!... “

Zvonia na poludnie:

dvorný obed bude.

Vtedy hnal Zach na Vvšehrad,

ako mračno bludné.

Pred kráľa šiel — sto bied —

ale nie na obedť

strašný meč mal v hrsti, pomstiť

bujnej zrady obeť.

„Život tvoj za dcéru,

kráľovná!...“ I veru

šťastie, že sa sjednať stihla

na štýr prstov mieru.

„Za dieťa tiež ti tie: —

Ľudo, Ondrej, zmrite!“

Šťastie, Kňazič že zachytil

ostrie okamžite.

„Chytro lotra-vraha ...

synkovia, — hej, Cele!...

Aj dorúbe Feliciána

čeľaď hneď tam cele. —

„Krv vrie ti z prstov,

na zmar zo žiadneho:

čo si žiadaš, družka kráľa,

menom bolestného ť

„Za ukazovák tú

z dcér, jejž pleť tu vinná :

za veľký prst úmor jeho

svobodného syna.

Za iné dva zaťa,

dcéry skon; za škodu

na krvi mi — do koreňa

vývrat jeho rodu !“

Mrcha idú časy,

zlé sa hviezdy jašú:

Boh zavaruj od pohromy

uhorskú vlasť našu! —