Krásneho vzchodu ...

Krásneho vzchodu

mi nivou duša,

deň večnej jari usmieva sa jej;

čo upustil len

Boh na zem, každý

kvet zdarí sa v nej v kráse úplnej.

Chyboval jeden

len, viery kvietok,

tá záhrobného viera života:

i ten už vzklíčil,

už kvitne, a ten

to tvoje srdce zasadilo ta.

O čom hen pyšný,

trôfalý rozum

riecť nevedel mi ani slovíčka:

to vysvetlila

a ako snadno

mi tvoja láska, milá ženička!

Oj, nie je tmavým

hrob; zrak slepí nám,

keď pozreme naň, svetlo bujaré,

čo nezvyklou tak

vražbo-potopou

nám zo zásvetia splýva na tváre.

Nie zmaru pustou

je staňou rakev;

lež vľúdny člnok, z tohto krásneho

čo života sa

preplaví s nami

k nábrežiu žitia ešte krajšieho.

To len bych rád znal:

kde rozprestiera

sa onen druhý svet, nám neznámy,

a v akom tvare

ztad prejdeme raz

do neznámeho toho sveta my?

S parútky na sneť

jak slávičí pár,

na hviezdu s hviezdy polieceme snád,

či labute jak

dve budeme sa

na mori večná tíško kolembať?