Elégia

Pri príležitosti úmrtia Petra Esterházyho

Kým leto na svojom vlhkom piesku uviazne,

zrýchli sa zvesť, smerom končiny padá.

Dosiaľ som si myslel, že si nesmrteľný.

Smrť od teba teraz predsa neubehne.

Medzitým čo prejdeš a necháš nás naskrz osudu,

skôr než sa tvoj život roztrúsi, všetko prepletie.

Ty, ktorému všetko cudzie bolo,

čo by premáčalo nebytie,

teraz si sa útlo rýchlo vytratil

v poliach nekonečných,

ako polmesiac za mrak, stroho.

Vy, dvaja mladí muži, tí Petrovia -

v deväťdesiatom pri okrúhlom stole

v Rybárskej čárde so smiechom sme tam číhali

na svetlá Pešti, ktorá sa s vodou rediká

Balassa, Esterházy!

Teraz vás aká loďka, aká rieka nosí?

Aká budúcnosť vás terigá?

To, že si tu bol – zdvihlo mi nebo.

Je ľahšie žiť tak, že ťa pohľad váži.

Múdry a ľahký. Modrý a prísny.

Sprevádza aj vtedy, keď ho zriedka vidíš.

Od modrého pohľadu sa každý vyšším stal.

Hnutie tvojej ruky vo filme je konečné,

a aj to, čo doručia tvoje vety okrídlené.

Kupliarsky úsmev v hĺbke filmov a riadkov čupí, -

či nám zostane na ťažkú úľavu iné?

Sklon nikdy nie je nezvaný, človek jakživ nie je hotový.

Smelá dôstojnosť je tu celkom nevídaná.

Hanbili sme sa nad pokrčeným trápením.

Si tu, nevidím ťa, si tu! Tvoje slová

ešte nie sú sivé, ošúchané kamene, hoci

práve teraz vrcholí prúd bratských prírastkov...

Ešte nevedno, akú modrú prestrie

drsné unášanie rokov na ďalšie Vianoce.

Kde sa vznieti úsmev, jedna fraška kde crká.

A nechápeme, kde je hranica tvojho manka.

Chcel by som, aby ťa zdesenie

nezakrylo. Nech nepochová to, čo

o tebe už viem. Lebo ešte neviem,

či iné bytie otvára, alebo zamyká

okná smiešnych právd. -

Rozlúčka ako temný drapot

ťa tu nezdrží, a kým ťa pustíme,

tisícky sa tlačia, aby tvoju smrť minuli.

Ako ten vzlyk - fňukot z horných vrát sleduješ,

nazdávam sa, že ti to aj lahodí,

a občas ťa odpudzuje aj to, čo lichotí.

Čo v nás spoločné je,

sa s tebou teraz stalo.

Že si tu bol, to nebolo svetské,

pre nás to bolo milostivé,

a pre teba osobitné.

Tvoj život celistvý. Hotové v nás

ale nič nie je.

Nepochopiteľné veci výhľad zakryjú.

Kam sa uberáš, nevidím zo zeme.