Dievča úsvitu

Spola napoly slepá noc nevidí, neboj sa.

Krčah, z ktorého úsvit vylejú,

necvengá, necinká, nebzučí a nerozbije sa:

hlboko mlčí.

Mesiac, v nádvorí ktorého už vojaci

raňajkujú, nevŕzga, hrubo nešúcha sa

k Božskej dlani: svoje lúče tlmí,

len aby nerušil.

Mäsiar nesníva o krvi,

ani jeden vojvodca neplánuje vojnu.

Bratia dnes nevraživí nie sú,

načo čakáš, nepriateľova ruka útulkom je,

náš úsvit krajší už nikdy nebude.

Nehybnosť spola slepej noci je hlboká.

Pavúk, keby obrom bol, aj nás usmrtil by,

nášmu zamilovanému ránu svoju sieť ponúka,

kat si zuby umyl, lokajom stane sa,

kávu varí, uprace, len pohni sa,

len dotknúť sa ma buď schopná.

Cítim, nádej ešte žije,

aby si slnečnú sústavu zachránila celú

na dosah ruky od teba.

Spola napoly slepá noc mlčí, neboj sa.

Dno oblohy rysavým ohňom horí,

spomedzi tučných oblakov matné svetlo kvapká.

Ako bazény, siene nimi naplnia sa,

a v jasnej prázdnote ohnivé zrnká prachu

namiesto nás lásku tancujú.