Ars poetica

Som básnik – básnictvo však samo

pramálo zaujíma ma.

Či na oblohe žiariť plamom

aj hviezda nočnej rieky má?

Čas vyparí sa čosi-kamsi,

za mliekom bájok neblazniem,

pravého sveta dúšok dám si,

navrchu s nebesami z pien.

Pekný je prameň! – v ňom sa kúpať!

Len skok, a chvenie, pokojnosť

v objatí sú a z peny stúpa

pôvabne múdra štebotnosť.

Básnici iní - čo ma po nich?

Špiniaci sa až po prsia,

nech šaľbou malieb vymyslených

a liehmi omamujú sa.

Ja prekročím tú krčmu doby

až po smysel, aj ponad to!

Nedám sa tupo na spôsoby,

byť hlupák sluha ledakto.

Jedz, pi, miluj, spi! Ty sa meraj

univerzom, to nech ťa ctí!

Ni syčiac neslúcham ja vera

zlé, kaličiace mocnosti.

Nuž nech som šťastný - bez jednačky!

Inak ma hockto pohaní

a poznačia ma rudé fliačky,

v horúčkach miazga vyschne mi.

Nie, ja už ústa nezapchám si.

K rozumu vznášam ponosu.

Storočie, to sa ku mne hlási:

sedliaci, orúc, pri mne sú;

mňa tuší telo robotníka,

keď pohne údmi ustato,

pred kinom mňa si čakať zvyká

chasník, v kabáte obdratom.

A oplanov kde stojí tábor,

postaviť veršu môjmu hať,

bratské tanky sa ako diabol

rozbehnú rým môj rozhučať.

Ja vravím: Človek ešte nie je

veľký, no predstáv nesmiernych.

Nech sprevádzajú jeho deje

láska a duch: sa zrodil z nich!