Šta mari ako je ulični šljam,

Čo dbám, ak handrou ulíc je a zvádza,

Samo njenu ljubav do groba da znam.

no mňa až do hrobu nech odprevádza.

Nek stane preda me vrelog letnjeg dana:

Nech príde v lete žhavom, s vrúcim hlasom:

„Tebe sam čekala, Tebi sam odana.“

„Teba ja ľúbim, teba čakala som.“

Nek je odbačena, nek od strasti grca,

Vyvrheľ, fľandra, vydedená huď si,

Samo da joj proniknem do srca.

len nech by niekdy čítať smel v jej srdci.

Kroz vihore divlje kad nam noga stupa,

Kľajúc keď staneme si v búrku besnú:

Da drhtimo skupa, da padnemo skupa.

nech sa nám nohy vedno zlomia, klesnú.

A u času blagom, kad duše zaneme,

V chvíľach, keď by nám duše prekypeli:

Samo jedno drugom slast nek usne spreme.

slasť, spásu druhu druh nech saje z perí.

A kad se valjam u uličnom blatu,

Keď ležím v prachu ulíc zbedovaný:

Nek me Ona štiti s rukama o vratu.

nech klesne na mňa, objatím ma chráni.

Ako me sagori sveti oganj, nemir,

Očistný svätý plam keď šľahne nami:

Obletimo tada skupa čitav svemir.

spoločne leťme sveta priestorami.

Nek me uvek voli jednako i ljubi:

Vždy nech ma ľúba, rovnak vždy nech ľúbi

U suzama, blatu, u patnjama grubim.

v hrude a špine, prostred sĺz a zhuby.

A čim se rasplinu svi moji snovi,

Nanič čo vyšlo z mojich snov a vidín,

Nek ih vrati Ona, Ona: Život Novi.

Ona nech vráti: nech je Ona Žitím.

Napudrano lice anđelski je srećno:

Jej nafarbená tvár mne anjelskou je,

Bila bi mi duša: život i smrt večno.

dušu si vidím v nej: smrť, žitie moje.

Slomivši kamene ploče i sve uze,

Rozbijúc mramor tabúľ, každé puto,

Od smeha nad svetom prolio bih suze.

dychčiaci svet by vysmiali sme kruto.

Smehom bismo rekli i poslednje zbogom

Spolu by smiali sme sa, spolu mrúci,

I umrli držeći jedno drugo bogom.

ruka v ruke, druh druha zbožstvujúci.

Umrli bi s pesmom:

Mrúc riekli by sme:

„Greh je život ceo,

„Život brud je hriešny,

Samo naš je bio čist i snežnobeo.“

len dva sme boli čistí, bielo-snežní.“