Nad Hibernitiou na vrchu

Manželke

Spomienka uzamknutá v zlatom popoludní. Tvoje oči,

svetlo korálov s perlami, ľahkou nohou kĺžeš sa

na chodníku, medzi jazvami času. Miesto sotva existujúce,

drobný cintorín ligote v hladučkého skla,

pred kaplnkou váhaš sporo, len čo vkročíš

žeravá tôňa šepoce. Naštrbená krstiteľnica

sama seba triešti a svätí na oltári už

všetko odpustili.

Nuž koľko je trápenie? Kam smerujú

uniknuté moria? Kde sa nachádza lesk neba,

keď polnoc na trón vstúpi?

A ja Ťa krstím v mene, vietor je ľahký, k modlitbe

sa chystá nad modraním. Námestie sa do kola delí,

čiapka letí, keď sa zastavíš, neskutočnosť rodí sa, jedinou

zrozumiteľnou tézou sveta je, že žiješ – vánok sa vrtí,

tvoje potulné vlasy pred tvoj úsmev vábi.