Manželke

Supruzi

Uspomena je u zlatno popodne zatvorena. Oko ti je

Spomienka uzamknutá v zlatom popoludní. Tvoje oči,

u biser utkana svetlost, na stazi, između rana vremena

svetlo korálov s perlami, ľahkou nohou kĺžeš sa

laganim koracima krećeš. Mesto je jedva-postojanje,

na chodníku, medzi jazvami času. Miesto sotva existujúce,

u stakloglatkom svetlucanju sitno groblje je,

drobný cintorín ligote v hladučkého skla,

ispred kapele malo se kolebaš, kako ulaziš

pred kaplnkou váhaš sporo, len čo vkročíš

usijana sena šapuće. Škrbava krstionica

žeravá tôňa šepoce. Naštrbená krstiteľnica

sama sebe cepa a sveci na oltaru već

sama seba triešti a svätí na oltári už

sve opraštaju.

všetko odpustili.

Pa kolika je tuga? Pobegla mora

Nuž koľko je trápenie? Kam smerujú

kuda smeraju? Pa gde je sjaj neba

uniknuté moria? Kde sa nachádza lesk neba,

kad ponoć na presto stupi?

keď polnoc na trón vstúpi?

Ego te baptizo, bura je lagana, iznad plavetnila

A ja Ťa krstím v mene, vietor je ľahký, k modlitbe

na molitvu se priprema. Ruši se prostor, kapa leti,

sa chystá nad modraním. Námestie sa do kola delí,

nestvarno je kad zastaneš, jedina shvatljiva teza

čiapka letí, keď sa zastavíš, neskutočnosť rodí sa, jedinou

sveta je da živiš – povetarac vijuga,

zrozumiteľnou tézou sveta je, že žiješ – vánok sa vrtí,

čadravu kosu ti ispred osmeha mami.

tvoje potulné vlasy pred tvoj úsmev vábi.