Si späť, sonety šli na pláž

Nuž prišla si domov, veru domov, veru,

mohli by sme si rozsvietiť kupolu,

ale včera, klenba včera spľasla,

na jednoduchý strop sa narovnala,

unavený som dnes veľmi veľmi,

zuby cvakajúc som sa piplal básňami,

ani kabát ani deka moja plagátom nie je,

nič, len báseň, len báseň ma burcuje

ak ju poslúchaš, veľmi sleduješ,

nuž prišla si domov, veru domov, veru,

mohla si vidieť kúpajúcu sa družinu

ja len viem, sonety šli na pláž všetky šli,

babral som sa s ich kúpacími čiapkami,

kým ťuťmácke tercíny a chmúrne ottavy

ustavične kukuricu varenú zobali,

odchádzať ich odo mňa, vidieť mohla si,

bez rímov niet básne, pískali hvízdali,

ako stádo sa pritom cválali

po nich nezostal kameň na kameni,

rozhliadni sa všade samá motanica

stôl a papier môj (a zemeguľa?)

tak si znova späť, doma, veru,

rozbalíš si studenú porcovanú večeru,

včerajší čaj ohreješ znova,

zo stropu sa vyoblí kupola,

a na jej vrchole oblohu okrúhlu nájdeš,

ak ju sleduješ, ak ju veľmi sleduješ.