Úľava

Vzniká, tiahne búrka srdca

rovno morskej, veru;

bolesť býva blaha časťou,

jejž len Boh zná mieru ;

vzduch radosti prečistí žiaľ,

i keď vyvztekané

už zármutku mračná, na nich

krásna dúha vstane.

Včera druzgla už i nádej,

sťažeň sám, len čo mi

pochybnosť podvrhla krehkú

dosku stred pohromy:

dnes podo mnou, nado mnou je

hladké more, nebe;

háj mi kýva sviežou chvojou,

jak by zval ma k sebe. —

Nepuká tak ľahko srdce,

čo jak bôľ v ňom pipre:

zmäkne len a pre radosti

zvnímavie a skyprie;

svätvečer jak roľníkovi,

minúc robôt piatok:

plným blahom stane sa mu

útrap nedostatok.

Niet tak pustej biedy, kde by

smrteľník si chtivý

nenašiel hoc na dlaň šíre

kus zelenej nivy,

a keď tú zahrabal vietor

v piesčin nekonečnu:

oplače ju... dial však stúpa,

v duši nádej večnú.

Púšť ty žitia, mám tiež v tebe

spočívadlo malé;

búrny prúde, loď mi srdca

nepoženieš stále;

ak mi ťažký žiaľ, strasť ťažká

zlé dni spôsobilý:

nahradí ich úľava vše

v odpočinku chvíli.