Učencova mačka

Ono bola by ver’ dúža

učencova veda,

lenže čo z nej, keď o drobné

väčšia uňho bieda.

Knihu skladal o múdrosti

—            a, Ta!

vtedy sa s ním bláznivá tá

história stala.

Nemal vám rád vedár ten nič

v svete, jadra-kožky,

chodil hoc po nebi, zemi

o dvoch či štvornožky:

no eieušku burú on si

—            ba, ľa!

zamiloval nešeredne,

zjedol ju bezmála.

Mal i sluhu; ten sa o dom

staral, stráži-šetrí,

by nič nedostalo nohy,

neodniesly vetry.

Dosť bol verným čeladníkom:

—            a, ľa!

pôst mu býval ráno-večer

za to pláca stála.

Ináč vodilo sa šťastnej

maňke: tvor ten milý

a gazdíček na raňajkách

vždy sa podelili.

Smutne hľadel na to sluha

—            a, ľa!

na pol žemle, pohár mlieka

vzdychal stonom brala.

Bo vedomec náš keď svoju

užil polovičku:

druhú sluha nastoliť mal

zavše pre mačičku.

Po pansky si žila cicka,

—            a, la!

len nechcelo zdať sa na nej.

že by priberala.

„Cuješ... ono., čo je tomu

zvieraťu? Srsť má ti

sťa jež, kosti hrkajú v ňom,

v chôdzi len sa kláti.'

„Hja, môj pán. nuž veľa hladu! —

A, ľa!

zduplovať len chovu: zaraz

by sa vyčôchala!“

A od tých čias holbu mliečka,

celú žemľu papká:

mudrc však len škúli, či mu

zvýši smidka, kvapka?

Ale mačka nezmohla sa,

—            ba. ľa!

ubudlo jej rovno s lunou,

na srpec sa zahla.

Burá maňa úbohá, hej.

padla do nemoci,

nebohou sa za jesennej

peknej stala noci.

„Zduchovela milá stvora —

A, ľa!

delím s ňou svoj kúsok, preds’ smrť..

Ľahká buď jej skala! ‘

„Načo tajiť“, povie sluha,

„cicuška je obeť

nevinná: ja som vše zjedol

za ňu ráno obed.

Kázalsom jej: Vsic! namyši —

Ná, la,

komory kde všetky prázdne,

jak by sa myš liahla?“

Vedu, vravím, mal učenec

mier až bezpodobných,

ale čo z nej, keďže pritom

pramálo mal drobných!

Knihu spísal o múdrosti —

a, la!

taká hlúpa príležitosť

často sa mu stala.