Ono bola by ver’ dúža
Nagy lett volna a tudósnak
učencova veda,
Az ő tudománya,
lenže čo z nej, keď o drobné
De mi haszna, ha kevés volt
väčšia uňho bieda.
A vágott dohánya.
Knihu skladal o múdrosti
Könyvet irt a bölcseségről
— a, Ta!
- S hajna!
vtedy sa s ním bláznivá tá
Akkor esett ez a bolond
história stala.
História rajta.
Nemal vám rád vedár ten nič
Nem szeretett ez a tudós
v svete, jadra-kožky,
Semmit a világon,
chodil hoc po nebi, zemi
Járt legyen bár égen-földön,
o dvoch či štvornožky:
Két avagy négy lábon:
no eieušku burú on si
De a kendermagos cicát
— ba, ľa!
- S hajna!
zamiloval nešeredne,
Éktelenül megszerette,
zjedol ju bezmála.
Majdhogy fel nem falta.
Mal i sluhu; ten sa o dom
Szolgája is volt; a háznak
staral, stráži-šetrí,
Ez viselte gondját,
by nič nedostalo nohy,
Hogy lába ne keljen és a
neodniesly vetry.
Szelek el ne hordják.
Dosť bol verným čeladníkom:
Hű cseléd volt félig-meddig,
— a, ľa!
- S hajna!
pôst mu býval ráno-večer
Koplalás lőn este reggel
za to pláca stála.
Bőséges jutalma.
Ináč vodilo sa šťastnej
Máskülönben ment a dolga
maňke: tvor ten milý
A kedves cicának:
a gazdíček na raňajkách
A reggelin gazdájával
vždy sa podelili.
Ketten osztozának.
Smutne hľadel na to sluha
Búsan nézte ezt a szolga
— a, ľa!
- S hajna!
na pol žemle, pohár mlieka
Fél zsemlére, pohár téjre
vzdychal stonom brala.
Nagyokat sohajta.
Bo vedomec náš keď svoju
Mert tudósunk a magáét
užil polovičku:
Ha fölreggelizte:
druhú sluha nastoliť mal
Felét a cicának adni
zavše pre mačičku.
Volt a szolga tiszte.
Po pansky si žila cicka,
Úriasan élt a macska,
— a, la!
- S hajna!
len nechcelo zdať sa na nej.
Csak nem akart, csak nem akart
že by priberala.
Meglátszani rajta.
„Cuješ... ono., čo je tomu
"Hé... izé... mi baja lehet
zvieraťu? Srsť má ti
Annak az állatnak?
sťa jež, kosti hrkajú v ňom,
Szőre borzas, csontja zörgős,
v chôdzi len sa kláti.'
Szédelegve ballag."
„Hja, môj pán. nuž veľa hladu! —
"Jaj, uram, hát a sok éhség! -
A, ľa!
- S hajna!
zduplovať len chovu: zaraz
Kétszereznők csak a tartást;
by sa vyčôchala!“
Mindjárt lábra kapna."
A od tých čias holbu mliečka,
S az napságtól itce tej járt,
celú žemľu papká:
Kapott egész zsemlét:
mudrc však len škúli, či mu
A tudós csak lesi, várja
zvýši smidka, kvapka?
Hogy ha nekitelnék.
Ale mačka nezmohla sa,
De a macska nem üdűlt fel,
— ba. ľa!
- S hajna!
ubudlo jej rovno s lunou,
Elfogyott a fogyó holddal,
na srpec sa zahla.
Sarlóvá hajolva.
Burá maňa úbohá, hej.
Kendermagos szegény cica
padla do nemoci,
Nyavalyába esvén,
nebohou sa za jesennej
Fölvette a néhai nevet
peknej stala noci.
Egy szép őszi estvén.
„Zduchovela milá stvora —
"Átszellemült kedves állat
A, ľa!
- S hajna!
delím s ňou svoj kúsok, preds’ smrť..
Falatom megosztom vele
Ľahká buď jej skala! ‘
Mégis meg van halva!"
„Načo tajiť“, povie sluha,
"Mi tagadás" - mond a szolga,
„cicuška je obeť
"A cicus nem vétett:
nevinná: ja som vše zjedol
Én evém meg ő helyette
za ňu ráno obed.
Reggel az ebédet.
Kázalsom jej: Vsic! namyši —
Mondtam, menjen egérfogni,
Ná, la,
- S hajna!
komory kde všetky prázdne,
Nem tanyáz ám ott egér, hol
jak by sa myš liahla?“
Üres minden kamra."
Vedu, vravím, mal učenec
Nagy volt, mondok, a tudósnak
mier až bezpodobných,
Az ő tudománya,
ale čo z nej, keďže pritom
De mi haszna! Kevés hozzá
pramálo mal drobných!
A vágott dohánya.
Knihu spísal o múdrosti —
Könyvet irt a bölcseségről
a, la!
- S hajna!
taká hlúpa príležitosť
Ilyen apró dőreségek
často sa mu stala.
Gyakran estek rajta.