Slnko Yorku

Vraždil som. Trávil som. Najmä zo závisti,

no inokedy len tak, že som mal chuť

vrhnúť sa na nich, ako orol z výšky,

na telá v kŕči sa iba tak dívať,

počúvať chrčanie... Možno zabudnúť,

no o čo viac je pri pohári vína

s veľkou pompou pripomínať si ich smrť.

Oni nie sú. Ja som. V kope zodratých

spomienok sa teraz hrabúc, cítim,

že mám dosť. Neverím, že sa oplatí

ďalej žiť. Stačilo. Čo s mojím bytím,

veď bol som a stal som sa, kým som sa stal.

Aj tak som sa dávno dobre nevyspal.

Bolo by už načase skončiť všetko,

no zdržiava ma toto jarné svetlo,

napiť sa, najesť, užiť si pohodlia,

trocha slasti... Ja nikomu nehodlám

skladať žiadne účty za svoje činy!

Ktorý červ by sa ma odvážil viniť?

Vraždil som. No a? Veď tak robil každý

ako som ja jediný nemal vraždiť?

Súc Grékovi Grékom, Židovi bratom,

ako je písané, stal som sa vrahom

iných vrahov. Koho ešte aj dnes moja vina kvári?

Komu už teraz ublížim? Ja, starý

človek, čo mu smrtka stojí pred prahom?

Hľadím krotko, že sa začína jariť,

slnečné svetlo ma hladí po vráskach.

(Len nech nie je búrka. Z tej mám veľký strach.

Vietor mi rozdrapí dvere a vojdú,

ktorých som zabil a hrmia, že pôjdu

po pomste. Lebo to je koniec sveta,

a v záblesku sa zjaví silueta

toho, pred kým nenájdem výhovorku...)

Uteš ma, uteš ma, ty slnko Yorku!