Spoveď Dunaja

Zvedel som, tajomstvá že skrýva

Dunaj, tá líška; je ich kopa,

o akých nesnila snáď nikdy

od čias človeka jaskynného

netečná táto Európa.

Starého Istera ja taje

urval som; taje, čo má Dunaj.

Keď cez maďarské tečie polia,

má sebou divy, starý kujon,

no nezjaví ich, nie je chumaj.

Mne jednak zjavil, neviem kedy,

jar bola, on sa valil, spitý,

tancoval, spieval, výskal, bájil,

a hvízdal, žmurknúc na Budapešť,

vo výsmech vlejúc svoje city.

Snáď na ostrove Margitinom,

šibnutý, slovami ma stískal.

(Aj dnes mi strachom klope srdce,

a ver’ už spev ten zameškal som,

však, Ister, stará rieka-líška?)

Náramne zvážnel vtedy Dunaj,

schladia mu v hrdle jarná vôľa.

Bol ani taký pijan-génij.

Do očú ledva pozrel sa mi.

A ja som ho na spoveď volal.

“No, starý korheľ, dosť si videl,

odkedy tieto brehy zmýva

kalný tvoj prúd, tie vody strašné,

čo stále staré tône nosia.

Spovedaj sa mi, šelma divá.“

„Či vždycky tieto kraje stíhal

hriech dedičný, tie city vlažné,

pot, suchopár, zimnica, slzy?

Na brehoch Dunaja či nikdy

nežilo plemä silné, šťastné?"

A starý Dunaj o tej kliatbe

mrmlal mi, jak by z knihy čítal.

Pravda to, čo my tušili sme:

Odkedy tadeto sa valí.

ľud šťastný ho tu neuvítal.

Dunajské brehy: hromozvody.

Pre pol-ľudí, pol-národíky

klada hanby tu prichystaná.

Krídla? — tie sú tu podviazané,

a večery sú mŕtve vzlyky.

„Tak bude vždy, tak usúdené,“

zamrmlal Dunaj, lapaj starý.

A rozhadiac sa maličkými

krajinami neblaženými,

s chichotaním mi zmizol v diali.