Zvedel som, tajomstvá že skrýva

Dozvedel som sa, že taje skrýva

Dunaj, tá líška; je ich kopa,

náš Dunaj — tento lišiak starý —

o akých nesnila snáď nikdy

o ktorých od čias jaskynných ohňov

od čias človeka jaskynného

nesnívala Európa vari,

netečná táto Európa.

čo sa tak rada chladne tvári.

Starého Istera ja taje

Starého Istru urval som taje,

urval som; taje, čo má Dunaj.

čo skrýval Dunaj zatienený.

Keď cez maďarské tečie polia,

Ľsťou sa u nás pýši, kujon starý,

má sebou divy, starý kujon,

bo videl smutných divov zmeny.

no nezjaví ich, nie je chumaj.

Však vtedy klepmi kypel v šumoch peny.

Mne jednak zjavil, neviem kedy,

Nevieš už, kedy spovedal sa mi:

jar bola, on sa valil, spitý,

Jar vládla, on bol slovom spitý.

tancoval, spieval, výskal, bájil,

V ňom tanec, spev, výsk, báj. — Na Pešť

a hvízdal, žmurknúc na Budapešť,

zhŕdavo hľadel, roztočitý

vo výsmech vlejúc svoje city.

posvätné keď hvizdom vysmial city.

Snáď na ostrove Margitinom,

Na ostrove snáď chýrnom Margity

šibnutý, slovami ma stískal.

sa pustil so mnou do besedy.

(Aj dnes mi strachom klope srdce,

(I dnes mi srdce desom bije.

a ver’ už spev ten zameškal som,

Kde moja pozdná pieseň sedí?

však, Ister, stará rieka-líška?)

Však, lišiak, bol si spitý vtedy?)

Náramne zvážnel vtedy Dunaj,

Zrazu veľmi zvážnel starý Dunaj.

schladia mu v hrdle jarná vôľa.

V hrdle mu schladla bujnosť Vesny.

Bol ani taký pijan-génij.

Bol sťa kýs’ genij opojený,

Do očú ledva pozrel sa mi.

čo v zrak môjs’ prístup placho kliesni,

A ja som ho na spoveď volal.

keď spovedám ho v tvrdej tiesni.

“No, starý korheľ, dosť si videl,

odkedy tieto brehy zmýva

„Už kés’ videls’ divy, korheľ starý,

kalný tvoj prúd, tie vody strašné,

od čias, čo tieto nivy zmýva

čo stále staré tône nosia.

tvoja plavá, tienna, hrozná voda,

Spovedaj sa mi, šelma divá.“

čo v búrny mrak sa rada díva…

Spovedaj sa, ty zmija lživá!

„Či vždycky tieto kraje stíhal

hriech dedičný, tie city vlažné,

Bol tu svet vždy tak nepodarený?

pot, suchopár, zimnica, slzy?

V ňom dedičný hriech, mĺkve zvody,

Na brehoch Dunaja či nikdy

i var, sĺz prúd, hodovka, suchoty?

nežilo plemä silné, šťastné?"

Či breh tvoj neznal silné rody,

čo požívali šťastia hody?“

A starý Dunaj o tej kliatbe

mrmlal mi, jak by z knihy čítal.

Báj začal snovať tlmeným šumom

Pravda to, čo my tušili sme:

kmeť-Dunaj. — Pravda, ktorej klnú

Odkedy tadeto sa valí.

už mnohí, že tu nezrel šťastia spln

ľud šťastný ho tu neuvítal.

ni jeden rod, od čias, čo plynú

vĺn búrne toky v diaľku sinú.

Dunajské brehy: hromozvody.

Pre pol-ľudí, pol-národíky

Kraj dunajský je trúchly hromozvod,

klada hanby tu prichystaná.

klec polorodov, poloľudí,

Krídla? — tie sú tu podviazané,

kde stíhali vždy vzletné perute,

a večery sú mŕtve vzlyky.

kde večer žalostne sa budí

a rukou smrti siaha k hrudi.

„Tak bude vždy, tak usúdené,“

zamrmlal Dunaj, lapaj starý.

„Raz sudbou je už, čo sa nezmení,“

A rozhadiac sa maličkými

zahundral starý Dunaj v žblny.

krajinami neblaženými,

Medzi nešťastnými krajinkami

s chichotaním mi zmizol v diali.

vystrel sa, dávnej zloby plný,

vdiaľ s rehotaním ženúc vlny.