Spoveď Dunaja

Dozvedel som sa, že taje skrýva

náš Dunaj — tento lišiak starý —

o ktorých od čias jaskynných ohňov

nesnívala Európa vari,

čo sa tak rada chladne tvári.

Starého Istru urval som taje,

čo skrýval Dunaj zatienený.

Ľsťou sa u nás pýši, kujon starý,

bo videl smutných divov zmeny.

Však vtedy klepmi kypel v šumoch peny.

Nevieš už, kedy spovedal sa mi:

Jar vládla, on bol slovom spitý.

V ňom tanec, spev, výsk, báj. — Na Pešť

zhŕdavo hľadel, roztočitý

posvätné keď hvizdom vysmial city.

Na ostrove snáď chýrnom Margity

sa pustil so mnou do besedy.

(I dnes mi srdce desom bije.

Kde moja pozdná pieseň sedí?

Však, lišiak, bol si spitý vtedy?)

Zrazu veľmi zvážnel starý Dunaj.

V hrdle mu schladla bujnosť Vesny.

Bol sťa kýs’ genij opojený,

čo v zrak môjs’ prístup placho kliesni,

keď spovedám ho v tvrdej tiesni.

„Už kés’ videls’ divy, korheľ starý,

od čias, čo tieto nivy zmýva

tvoja plavá, tienna, hrozná voda,

čo v búrny mrak sa rada díva…

Spovedaj sa, ty zmija lživá!

Bol tu svet vždy tak nepodarený?

V ňom dedičný hriech, mĺkve zvody,

i var, sĺz prúd, hodovka, suchoty?

Či breh tvoj neznal silné rody,

čo požívali šťastia hody?“

Báj začal snovať tlmeným šumom

kmeť-Dunaj. — Pravda, ktorej klnú

už mnohí, že tu nezrel šťastia spln

ni jeden rod, od čias, čo plynú

vĺn búrne toky v diaľku sinú.

Kraj dunajský je trúchly hromozvod,

klec polorodov, poloľudí,

kde stíhali vždy vzletné perute,

kde večer žalostne sa budí

a rukou smrti siaha k hrudi.

„Raz sudbou je už, čo sa nezmení,“

zahundral starý Dunaj v žblny.

Medzi nešťastnými krajinkami

vystrel sa, dávnej zloby plný,

vdiaľ s rehotaním ženúc vlny.