Dozvedel som sa, že taje skrýva

Zvedel som, tajomstvá že skrýva

náš Dunaj — tento lišiak starý —

Dunaj, tá líška; je ich kopa,

o ktorých od čias jaskynných ohňov

o akých nesnila snáď nikdy

nesnívala Európa vari,

od čias človeka jaskynného

čo sa tak rada chladne tvári.

netečná táto Európa.

Starého Istru urval som taje,

Starého Istera ja taje

čo skrýval Dunaj zatienený.

urval som; taje, čo má Dunaj.

Ľsťou sa u nás pýši, kujon starý,

Keď cez maďarské tečie polia,

bo videl smutných divov zmeny.

má sebou divy, starý kujon,

Však vtedy klepmi kypel v šumoch peny.

no nezjaví ich, nie je chumaj.

Nevieš už, kedy spovedal sa mi:

Mne jednak zjavil, neviem kedy,

Jar vládla, on bol slovom spitý.

jar bola, on sa valil, spitý,

V ňom tanec, spev, výsk, báj. — Na Pešť

tancoval, spieval, výskal, bájil,

zhŕdavo hľadel, roztočitý

a hvízdal, žmurknúc na Budapešť,

posvätné keď hvizdom vysmial city.

vo výsmech vlejúc svoje city.

Na ostrove snáď chýrnom Margity

Snáď na ostrove Margitinom,

sa pustil so mnou do besedy.

šibnutý, slovami ma stískal.

(I dnes mi srdce desom bije.

(Aj dnes mi strachom klope srdce,

Kde moja pozdná pieseň sedí?

a ver’ už spev ten zameškal som,

Však, lišiak, bol si spitý vtedy?)

však, Ister, stará rieka-líška?)

Zrazu veľmi zvážnel starý Dunaj.

Náramne zvážnel vtedy Dunaj,

V hrdle mu schladla bujnosť Vesny.

schladia mu v hrdle jarná vôľa.

Bol sťa kýs’ genij opojený,

Bol ani taký pijan-génij.

čo v zrak môjs’ prístup placho kliesni,

Do očú ledva pozrel sa mi.

keď spovedám ho v tvrdej tiesni.

A ja som ho na spoveď volal.

“No, starý korheľ, dosť si videl,

„Už kés’ videls’ divy, korheľ starý,

odkedy tieto brehy zmýva

od čias, čo tieto nivy zmýva

kalný tvoj prúd, tie vody strašné,

tvoja plavá, tienna, hrozná voda,

čo stále staré tône nosia.

čo v búrny mrak sa rada díva…

Spovedaj sa mi, šelma divá.“

Spovedaj sa, ty zmija lživá!

„Či vždycky tieto kraje stíhal

Bol tu svet vždy tak nepodarený?

hriech dedičný, tie city vlažné,

V ňom dedičný hriech, mĺkve zvody,

pot, suchopár, zimnica, slzy?

i var, sĺz prúd, hodovka, suchoty?

Na brehoch Dunaja či nikdy

Či breh tvoj neznal silné rody,

nežilo plemä silné, šťastné?"

čo požívali šťastia hody?“

A starý Dunaj o tej kliatbe

Báj začal snovať tlmeným šumom

mrmlal mi, jak by z knihy čítal.

kmeť-Dunaj. — Pravda, ktorej klnú

Pravda to, čo my tušili sme:

už mnohí, že tu nezrel šťastia spln

Odkedy tadeto sa valí.

ni jeden rod, od čias, čo plynú

ľud šťastný ho tu neuvítal.

vĺn búrne toky v diaľku sinú.

Dunajské brehy: hromozvody.

Kraj dunajský je trúchly hromozvod,

Pre pol-ľudí, pol-národíky

klec polorodov, poloľudí,

klada hanby tu prichystaná.

kde stíhali vždy vzletné perute,

Krídla? — tie sú tu podviazané,

kde večer žalostne sa budí

a večery sú mŕtve vzlyky.

a rukou smrti siaha k hrudi.

„Tak bude vždy, tak usúdené,“

„Raz sudbou je už, čo sa nezmení,“

zamrmlal Dunaj, lapaj starý.

zahundral starý Dunaj v žblny.

A rozhadiac sa maličkými

Medzi nešťastnými krajinkami

krajinami neblaženými,

vystrel sa, dávnej zloby plný,

s chichotaním mi zmizol v diali.

vdiaľ s rehotaním ženúc vlny.