Pieseň vlastenecká

Tvoj som, vlasť, srdcom-dušou tvoj,

domov môj ľúby!

Koho, ak teba nie, by ja

miloval, ľúbil?

Hruď moja chrám je, obraz tvoj

oltár v ňom tvorí;

ty trvaj, a ak treba: chrám

pre teba zborím;

a hruď, než klesne, modlitbu

vydýchne v šťastí:

Požehnaj, bože, požehnaj,

požehnaj vlasti!

No nepoviem ja pred nikým,

neskríknem to ja:

že ty si v šírom svete tá

najmilšia moja.

Sledujem krok tvoj za krokom

tajne, no verne;

nie ako tôňa pútnika,

len keď je pekne.

No ako rastie tôňa, keď

sa zvečerieva,

tak vzrastá žiaľ môj, keď sa, vlasť,

nad tebou stmieva.

A idem, kde tvoj verný zbor

pozdvihne čašu,

by osud svätý život tvoj

zas viedol k jasu;

a do dna víno vypijem

z pohára svojho,

hoc trpké je ... bo prúdi prúd

sĺz mojich doňho!