Poušné texty

Obal knihy, na ktorej

bola viditeľná moja tvár, tak

skladali, že jedno z mojich uší

sa vo vnútri ocitlo, vedľa takzvaného

poušného textu[1], a riadky nachádzajúce sa tam

ma vychvaľovali, odvtedy ustavične

počúvam vlastnú pochvalu, aj keď len

jedným uchom. Pri inej príležitosti

lektor k mojej knihe nestihol napíšať

poušný text, a poprosil ma,

aby som to namiesto neho napísal ja. Pravda,

nemohol som vychvaľovať hlava-nehlava sám seba,

načo kritik, nepoznajúc pozadie prípadu,

autora poušného textu vyhlásil

za hudobne hluchého, tvrdiac, že básne sú

v skutočnosti onakvejšie.

Nuž páči sa! Takto dopadne chudák

básnik, ak je prehnane skromný!