Och, nehľad ...

Och, nehľaď tak zamračene

na mňa, družka žitia drahá,

v jeseň jak keď chmára tiaha

po lúčine svoje tiene;

milo hľaď, z úst smev nech skvitá;

mužova je starosť žitia.

Hoci druh tvoj ducha ztráca,

nemá lahôd na jazyku,

a hnev sudby súc vo vzniku,

tvár mi vidíš zatmievať sa:

netlač tieseň srdce ti tá —

Mužova je starosť žitia.

Hrmiac vodopád sa rúti,

bralu svedčí šero desné;

krotká je však roveň, plesne

riava z hôr si hupká v púti,

kvet nív sviežiac, zeleň žita:

mužova je starosť žitia.

Tedy nehľaď na mňa mračne;

nech hoc zúria živly vonku,

len, toť, hniezdko v striešky sklonku,

to nech zmar mi nevynačne:

hruď tá ináč broňou krytá —

Mužova je starosť žitia.